Puto: Návrat domov

33. kapitola

Pokojné dni, ktoré sme si užívali počas vianočných prázdnin vystriedali hektické dni plné práce, Alexovej sezóny a ďalších maličkostí, ktoré nám veľmi nepomáhali v pokojnom tempe. Tri dni po príchode nového roka odišiel Markus späť do Los Angeles, čo Adjatay zasiahlo presne ako som čakala. Markusa sme na letisko viezli všetci traja, keďže to bol náš posledný spoločný deň, ktorý sme mohli stráviť spolu. Alexovi na druhý deň znova začínala sezóna.

Adjatay s Markusom sa cestou na letisko celý čas bláznili na zadných sedačkách. Doťahovali sa, hrali rôzne hry, plánovali si výlety do budúcnosti. Dokonca sa dohodli, že v lete pôjdeme všetci za Markusom. Príchod na letisko už však taký šťastný nebol. Adj si až tam uvedomila, že môjho brata – a svoju novú lásku -, tak skoro neuvidí. V očiach mala celý čas slzy a po širokom úsmeve ani stopy. Aj u nás dospelých náladu značne poklesla, čomu naznačovalo aj ticho medzi nami.

Markus vykonal všetko potrebné pred odletom a vrátil sa k nám, nech sa môžeme rozlúčiť. Rodičmi sa rozlúčil už doma. Nechcel ich zbytočne naháňať na letisko s nami, pretože majú nejaké problémy s autom a nemuseli by tu ani dôjsť. Budem sa im musieť ešte ozvať, či už to vyriešili alebo čakajú, kým sa ten šrot úplne rozsype.

„Kto ma objíme ako prvý?" s roztiahnutými rukami a polovičným úsmevom sa postavil Markus pred nás a čakal, kto sa k nemu pohne ako prvý. Adjatay mala slzy na krajíčku, malými rukami zovretými do pästičiek si každú chvíľu šúchala očká. Ja – hoci by som na tieto rozlúčky už mala byť zvyknutá -, som na tom bola podobne. Prvý sa teda lúčil Alex.

Objal Markusov v tom ich typickom chlapskom objatí a potľapkal ho po chrbte. Markus mu to opätoval. Videla som, ako Alex niečo hovorí Markusovi, na čo mu Markus odpovedal širokým úsmevom a prikývnutím hlavy.

Po Alexovi som sa šla lúčiť ja. So smutnými očami som pristúpila k môjmu otravnému, ale aj napriek tomu milovanému, dvojčaťu. Hodila som sa mu do objatia a už som nedokázala udržať slzy. A to sa lúčime len na pár mesiacov, pričom sme neustále v kontakte. No čo už, neznášam lúčenia. Doteraz si pamätám jeho prvý odchod do zahraničia.

Bolo to tesne po začiatku môjho prvého semestra na vysokej škole, keď mi celý natešený zavolal, že dostal ponuku na ďalšiu sezónu. Nerozumela som, ako to bolo možné, keďže drafty prebiehali v úplne inú časť roka. Môj brat mal vždy veľké šťastie a tak to bolo aj vtedy. Neskutočne som sa s ním tešila, bola som na neho nesmierne hrdá. Keď som bola cez víkendy doma, tak sme sa vždy doberali a zakaždým som povedala, že budem rada, keď konečne vypadne z domu a ja budem mať rodičov a dom len pre seba. Táto moja odvážna chvíľka však skončila v momente, keď sme stáli s jeho kuframi a hokejovou výbavou na letisku a čakali, kým ohlásia jeho let. Vtedy som sa zmenila na jedno veľké uplakané dieťa a prosila som ho, aby neodchádzal a ostal so mnou na Slovensku. Som však rad, že ma nepočúvol a šiel si za svojím najväčším snom.

„Neplač. Čoskoro sa opäť vidíme," dal mi pusu do vlasov a snažil sa znieť povzbudzujúco, ale má smolu. Poznám ho celý život a mám ho prekuknutého.

„Tak ani ty neplač," zašepkala som, keďže som sa na svoj hlas nedokázala spoľahnúť. Markus len pokrútil hlavou a zasmial sa. Fajn, to by sme mali.

„Dávaj tam na seba pozor, braček. Dúfam, že najbližšie už ma zoznámiš aj so svojou nastávajúcou polovičkou," znova sa zasmial. Odtiahla som sa od neho, teraz už aj ja s malým úsmevom. „Ja to myslím vážne," pozrela som mu priamo do očí, aby ma pochopil. S úsmevom prikývol.

„Niečo vymyslíme," žmurkol na mňa a posledný raz ma objal. Dal mi ešte jeden rýchly bozk do vlasov, po ktorom som sa od neho už definitívne odtiahla. Prešla som späť k Alexovi, ktorý si ma pritiahol k sebe. Oprela som si hlavu o jeho rameno, jednou rukou ho chytila okolo trupu a druhú si položila na jeho hruď. Už nás čakala len jedna osoba, ktorá túto situáciu znášala najhoršie.