Molinium

26. kapitola

Bar u divokého vlka bol veľmi špecificky podnik. Interiér zdobili prevažne hokejové suveníry a pamätné fotky z dôležitých zápasov miestneho hokejového klubu. Šlo o Žilinských vlkov a ich fanúšikovia patrili k väčšinovej klientele tohto baru. Hlavne tá hlučnejšia časť fanúšikov. V dobe, keď vstup na štadión fungoval v obmedzenom režime, chodilo mnoho z nich hlavne sem, lebo tu platili vlastné pravidlá. Podobné lokály policajti obchádzali a to bol jeden z dôvodov, prečo Dimitrij bar odkúpil. Za druhý dôvod sa dala považovať jeho vášeň k hokeju. Doma v Ľvove fungovali všetky kluby len poloamatérsky, o to viac mu učaroval hokej miestnych vlkov a celá atmosféra naokolo, keď bol pred siedmymi rokmi prvý krát na zápase najvyššej ligy.

Džony prešiel masívnymi drevenými dverami dnu a ocitol sa v preplnenom bare. Aj keď hlavný hygienik odporučil otváracie hodiny len do dvadsiatej prvej, tu sa isto nikto nechystal domov. Podľa hlučného vyspevovania oslavných chorálov sa dalo predpokladať, že práve dnes odohrali Vlci víťazný zápas, čo aj bola pravda a na obrovskej obrazovke ešte stále bežali opakované zábery dôležitých situácií zápasu. Pri barovom pulte si objednal pivo a pohľadom prešiel vôkol seba, či neuvidí dvojicu, s ktorou má dohodnuté stretnutie. Bolo jasné, že v dave sa práve nebudú nachádzať, no aj tak si ho preklepol. Netrvalo dlho a Džonyho pátranie ukončil uvítací výbor v podobe holohlavého muža v čiernom tričku s východným prízvukom. Spoločne obišli spievajúci dav a po drevených schodoch vystúpali na súkromný balkónik.

Oleg netrpezlivo pozrel na hodinky, aby Džonymu naznačil, že mešká. Nedochvíľnosť neznášal. Dimitrij stál ako v tranze pri zábradlí a nespúšťal oči z obrazovky, umiestnenej na protiľahlej stene. Otočil sa až keď ho Oleg klepol po chrbte. Na rozdiel od Olegovej večne zamračenej tváre, tá jeho prekypovala spokojnosťou. Vlci predsa vyhrali. Džony arogantne nadvihol pohár s pivom namiesto pozdravu a prisadol si k stolu. Vedel si predstaviť, ako jednému rozbije pohár o hlavu a druhého zasype tvrdými údermi, čo by sa isto nezaobišlo bez následkov, aj preto musí ostať diplomat s chladnou hlavou za každú cenu.

"Kde máš rúško?" Podpichol Oleg Džonyho zmenu imidžu.

"Mal som ho v aute." Odpovedal Džony s prísnym pohľadom.

Dimitrij zastavil Olega rukou v ďalších podobných otázkach a pokúsil sa o formálnejší rozhovor. "Ponúkneme ti niečo?"

"Netreba, už som sa zariadil." Opäť nadvihol pohár.

"Tak prejdem rovno k veci. Veľmi sa nám pozdávala naša spolupráca a hlavne ten tvoj zázrak, ktorému hovoríš Molinium, preto by sme radi zopakovali podobnú transakciu. Samozrejme, že k nej prirátame náhradu za tú nehodu s autom." Dimitrij sa nahol k stolu a vyčkával na odpoveď. Pevne dúfal, že kladnú.

"Žiaľ, ďalší obchod nebude možný." Džonymu ostával na tvári chladný pohľad.

"Nepozdáva sa ti cena stodvadsaťtisíc eur za tridsaťtisíc tabliet? Vieme s tým niečo spraviť, cenovú ponuku upravíme." Dimitrij bol schopný urobiť kompromis.

"Problém je niekde inde, Molinium bolo jednorazové limitované zbožie, ďalšiu várku nie je možné zohnať."

"Klameš!" Vybuchol Oleg. Dimitrij opäť gestom zastavil svojho spoločníka a stále sa snažil o komunikáciu bez emócií. "Vyzeráš byť šikovný v remesle, v ktorom sa pohybuješ, určite nebudeš mať problém splašiť ďalšie dávky."

"Ťažko niečo zháňať, keď po človeku, ktorý mi posúval materiál sa zľahla zem." Zahlásil Džony a výdatne odpil z pohára.

"Takéto báchorky môžeš hovoriť niekde inde." Oleg sa postavil a plamenným hlasom pokračoval. "Buď zoženieš Molinium, alebo nám sem privedieš človeka, od ktorého ho berieš. Máš na to týždeň. Opakujem, týždeň. Ináč sa začnú diať veci, pri ktorých je požiar auta úplne zanedbateľný. Rozumieš?"