Alejandra

1. kapitola

Na otcovej kancelárskej stoličke som sa otočila o tristošesťdesiat stupňov doprava. Doľava. Doprava. Doľava. A opäť doprava. Očami som hypnotizovala veľké hodiny zavesené rovno nad dverami, ktorými mal vojsť môj otec už pred pätnástimi minútami. Bolo mi jasné, že obchodné záležitosti ho opäť zdržali, no ocenila by som, ak by dnes prišiel načas.

Z nudy som sa zapozerala na manhattanský výhľad. Otcova budova mala najlepšiu lokalitu, a hoci jeho kancelária nebola na najvyššom poschodí, pohľad na sklenené budovy držiace nebo, bol majestátny. Práve to bol dôvod, prečo môj otec uzatváral väčšinu obchodov práve tu. Studené budovy za oknom vyzerali presne tak impozantne ako sa o tú impozantnosť snažil môj otec.

Natiahla som sa po šálku kávy, ktorá už bola, samozrejme, studená. To nepridalo na jej chuti, no aj tak som ju dopila. Práve vo chvíli, keď som odkladala už prázdnu šálku, do kancelárie konečne vošiel otec. Dnes nevyzeral nadšene. Pravou rukou si poťahoval kravatu len, aby uvoľnil jej zovretie.

„To kreslo si užiješ neskôr, Alejandra," prehovoril namiesto pozdravu.

Bez slova som sa zdvihla a kreslo som prenechala jemu. Teraz som sedela oproti nemu. Jeho postava výhľad za oknom nezatienila, ba naopak, výhľad mu pomohol vyzerať akosi mocnejšie. Uprene som sa zadívala do jeho tváre, aj napriek tomu, že to bol zrelý päťdesiatnik, šedivé vlasy a vrásky mu pristali. Postavou nepripomínal žiadneho športovca, no roky strávené v posilňovni boli stále viditeľné.

„Takže," odkašlal si, „čomu vďačím za tvoju neohlásenú návštevu?" Môj otec zdvihol jedno obočie a prebodol ma modrými ľadovými očami. Bolo to jasné gesto výzvy. Obidvaja sme vedeli, čo som prišla žiadať.

Ani ja ani môj papa, sme nemali radi chodenie okolo horúcej kaše. Zbytočné slová si žiadajú zbytočný čas, preto som prešla rovno k veci. „Chcem ísť do Európy, otec."

„Nie," zamietol ihneď a siahol po hŕbe papierov na jeho stole. Bolo mi jasné, že so mnou nemieni strácať čas, ale dnes som sa neprišla vzdať a ani žiadať o povolenie.

„Toto je moje posledné leto predtým než u teba začnem stážovať. Súhlasila som so školou, ktorú si pre mňa vybral, súhlasila som aj s tým, že budem pracovať pre teba, ale toto leto strávim v Európe, či sa ti to páči alebo nie."

„Už sme o tom hovorili, Alejandra," prehovoril dutým hlasom, oči stále upieral na dokumenty, „toto nerobíš pre mňa, ale pre seba a pre vlastnú budúcnosť. Raz budeš viesť túto firmu, a keď ten deň nastane, môžeš ísť do Európy, dovtedy budeš robiť, čo ti poviem."

„Nie," pokrútila som hlavou a pramene vlasov mi spadli do tváre. „Vždy som ťa rešpektovala papa, ale nie tentoraz."

Postavila som sa a zo zeme vzala svoju kabelku. Môj otec mi nevenoval žiadnu pozornosť, zaryto čítal čierne písmená, ktoré ho pohltili. Na ceste k dverám som kráčala so zdvihnutou hlavou a pevne rozhodnutá neposlúchnuť svojho otca. 

Po tejto návšteve som dala svoj plán do pohybu. To čo som naozaj nečakala boli zablokované kreditky. Nefungovala ani jedna, čo som zistila, keď som sa na druhý deň pokúšala zaplatiť  rannú kávu. S hrôzou som zavolala do banky, kde mi oznámili (to, čo som si aj myslela), že už nemám prístup k otcovým účtom. Papa mi naozaj chcel zabrániť ísť do Európy, ale tento jeho pokus bol už vopred odsúdený na zánik. Jediné, čo sa mu naozaj podarilo, bolo iba skomplikovať moju situáciu.

„Si si istá, že to chceš urobiť?" Opýtala sa ma Liliana. Sedela na mojej posteli a jej blond vlasy si neustále nervózne obtáčala okolo ukazováka. Aj napriek tomu, že bola len veľmi jemne namaľovaná, vyzerala ako kráľovná školského plesu. Všetko by bolo ľahšie, keby sa prvá narodila ona. Liliana bola otcov miláčik, čo som jej nikdy nezazlievala. Niežeby som mohla. Moja sestra bola klenotom tejto rodiny. Všetci ju zbožňovali pre jej dobrotu, krásu a inteligenciu.

„Samozrejme," prikývla som zapínajúc kufor. Musela som si zbaliť viac vecí než by som potrebovala s otcovou kreditkou, ale verila som, že toto leto nie je ešte úplne stratené.

Liliana sa na mňa chápavo usmiala, no v očiach sa jej zaleskli oči. Odvrátila som sa od nej a rýchlo skontrolovala veci v kabelke. Uistila som sa, že mám so sebou pas, občiansky a všetko ostatné.

„Papa sa na teba nahnevá," okomentovala to opäť moja sestra. Vedela som, že si robí starosti. Mala právo báť sa o mňa.

„Myslíš si, že si mám vziať do lietadla aj bundu?" Veľmi dobre sme vedeli, že náš otec nebude nadšený, keď sa dozvie, že som odišla. No jediné, o čo som mala strach ja, bola Liliana. Nechcela som, aby si odniesla otcov hnev namiesto mňa. Preto sme sa dohodli, že udrží v tajnosti môj plán a aj to, že o ňom vedela. Oficiálna verzia je taká, že som odišla bez rozlúčky.

Liliana sa usmiala a pokrútila hlavou, mala iba šestnásť a nebolo fér, do akej pozície som ju dostala. „Nie, ale určite sa nechceš obliecť do niečoho," moje sestra urobila krátku pauzu, aby našla slová, ktorými by ma neurazila, „čo nevyzerá ako vrece?"

Rozosmiala som sa. „Nevyzerám ako vo vreci!" Namietla som. Liliana mala vždy vyberavý vkus, nosila to najlepšie zo všetkých značiek a nikdy, naozaj nikdy, neschvaľovala môj šatník. „Mám na sebe obyčajné legíny a tričko."

„A žiadny make-up," podotkla obozretne.

„Lili," vzdychla som si a chytila som svoju sestru za ruky, „v lietadle strávim desať hodín, nikto nie je zvedavý nato, či mám na sebe Gucciho alebo nie."

„Ja viem, ešteže ideš súkromným letom," prevrátila očami moja mladšia sestra a opätovala mi stisk rúk, „budeš mi chýbať." V očiach sa jej zaleskli slzy. Silno som ju objala. Aj napriek tomu, že mala na sebe opätky bola stále nižšia. Ničilo ma, že ju musím nechať samú, aj keď to malo byť len na pár mesiacov.

Vo vrecku mi vibroval telefón. Vytiahla som ho a bez toho, aby som telefón odomkla, som si prečítala jednoduchú správu.

„Adrian je už tu." Povedala som a moja sestra sa odo mňa konečne odtiahla. Rýchlo si utrela slzy a zhrabla rúčku môjho kufra.

„Pomôžem ti." Ponúkla sa a začala ťahať kufor smerom ku schodom.

Predtým než som zavrela dvere, som sa poslednýkrát obzerala. Moja veľká posteľ bola zahádzaná vankúšmi. Na bielom chlpatom koberci som nechala pohodenú knihu, ktorá sa mi už nezmestila do kufra. Dvere od šatníka aj kúpeľne som nechala zatvorené. Izba, aj napriek krémovým závesom, pôsobila prázdno. Neobývane, ba až pusto. A presne takto bude vyzerať, kým sa nevrátim.