Nondum omnium dierum sol occidit [HP Fanfiction]

Bonus č. 1

Ahojte :)

Dneska trocha netradične ... Asi ste čakali nejaký normálny diel, ale ešte nie je hotový a mám iba polovicu, tak aspoň tento bonus, ktorý sa odohráva v júli pre začatím posledného ročníka. 

***

„Čo to robíš?" Čiernovlasý chlapec, vošiel cez otvorené dvere do izby svojho brata, ktorý si hádzal nejaké veci do kufra. „Ešte je trocha skoro na to aby si sa balil na Rokfort, nie?"

„To viem, však je ešte len polka júla ..." odvetil ten starší z nich. Hlas sa mu triasol od rozčúlenia. „Už to tu viac neznesiem!" dodal. Do kufra z hlasným buchotom dopadol pár tenisiek a nasledovali ho knihy ako Všeobecná príručka kúzel (stupeň 6) od Miranda Goshwankovej, Príprava elixírov pre pokročilých od Libatiusa Boragea, a potom v neposlednom rade Učebnicu transfigurácie pre pokročilých z pera Emerica Switcha. Ešte niekoľko kníh sa mu povaľovalo po miestnosti, ale väčšinu už mal zbalenú.

„Typický Sirius." mladší chlapec sa na brata díval akoby ho nespoznával. „Len čo sa zjaví problém, utekáš! Vždy si potreboval byť iný však?" spýtal sa obviňujúco. Nenávistne zazeral na stenu, na ktorej boli prilepené od veľkej chrabromilskej zástavy až po miniatúrny portrét Richarda Chrabromila všetko cez akési muklovské dopravné prostriedky ktoré pokiaľ dobre vedel sa nazývali motobicykle alebo tak nejako, končiac pri fotografiách sporo odetých vysmiatych muklovských dievčat. Dobre, tie Regulus uznával, že vyzerali dobre (samozrejme nikomu by to nepriznal nahlas) a rád sa na pozeral. Najviac ho však vytáčali fotografie Siriusa a jeho kamarátov. Najmä tie spoločné s Jamesom Potterom, osobou ktorú Regulus neznášal najviac na svete. Žiarlil. Žiarlil na okamihy, keď týchto dvoch videl preháňať sa po chodbách a veselo sa na niečom smiať. Žiarlil keď Sirius sprisahanecky na Jamesa žmurkol, keď si rozumeli bez slov ... Jeho náklonnosti voči tomu trubirohovi ako on nazýval Pettigrewa, alebo polohumusákovi Lupinovi nebola o nič väčšia. Ale Potter bol jeho najväčší súper. Regulus často myslel na chvíle, keď boli ešte obaja malí chlapci a mali iba jeden druhého. Vždy keď niečo vyparatili Sirius, ako správny starší brat sa ho zastal. Potom Sirius nastúpil do Rokfortu, a ten hrozný triediaci klobúk ich navždy rozdelil. Regulus iba pomyslel na to, ako mu ten tichý hlások, šepkal do ucha otázku, či sa nechce pripojiť k svojmu bratovi. Chcel. Chcel byť pri Siriusovi, chcela aby ho niekto povzbudil, že to tu zvládne. No spomenul si na matku. Nechcel jej spôsobiť kolaps. Ďalšie syna v Chrabromile by už ani nemusela prežiť. Odmietol. A tak poslušne, dodržujúc tradíciu putoval do Slizolinu, ako všetci Blackovci pred ním.

Sirius prestal s hádzaním vecí a zadíval sa na Regulusa. Vyzeral takmer ako jeho mladšia kópia. Tiež bol pekný, tmavovlasý, obľúbený a vzorný študent. No najmä dokonalý Black. Siriusovi bolo ľúto, že práve Regulus nebol starší brat. On by tú ťarchu byť dedičom starobylého a ušľachtilého rodu niesol rád a s ľahkosťou. Sirusa dusila a zväzovala. Regulus sa vždy správal vzorne, podľa etikety, ako dobrý syn, skvelý Black.

„Neznesiem to už tu." priznal sa. „Matka sa dennodenne háda a sťažuje, otec ..." Sirius sa odmlčal. „Dnes mi oznámil, že o rok sa má pripraviť na to, že sa ožením. Vraj konečne prídem k rozumu a budem sa správať ako člen tejto rodiny."

„A kam pôjdeš?" Regulus sa ani nenamáhal sa niečo také spýtať, prečo sa mu to zdá také zlé. Sirius ešte malicherne veril na lásku. A keď nie na lásku, tak aspoň na možnosť zvoliť si sám. „K Potterovcom." znela odpoveď. „Kam inam by som šiel? Majú ma radi. Som u nich vždy vítaný. Správajú sa ku mne pekne, s rešpektom. Ako k synovi."

„Ale ty máš rodičov, a rodinu!" rozkričal sa Regulus. „Tu! V tomto dome!"

„Nie." Sirius zavrtel hlavou. Poslednú štipku úcty, ktorú prechovával k svojej rodine sa stratila v okamihu, keď všetci svorne zavrhli Andromedu, jeho obľúbenú sesternicu, len preto, lebo poslúchla hlas svojho srdca ... Strýko a teta, odmietli spoznať aj svoju vnučku. Siriusovi z toho bolo smutno. Vrátil sa k baleniu. Do kufra si odložil svoju metlu, ktorú zbožňoval, a aj sadu starostlivosti o metly spolu s knihou o najkrajšom športe na svete ... Metlobal v priebehu vekov, poznal ju už takmer naspamäť. „Povedzme si pravdu, všetkým sa nám uľaví, keď odtiaľto vypadnem."