Crown of the fallen (Korekcia)

1. kapitola

   Žena v čiernom sa nehlučne prechádzala medzi múrmi Merdhearu, južanského kráľovského mesta, ktorý zvnútra predstavoval bludisko chodieb a komnát. Na každom metri svetlej podlahy, zožala niekoľko nenávistných pohľadov od členov Kráľovskej gardy, ani jeden ale nenabral dosť odvahy na to, aby ju priamo konfrontoval a odišiel tak k liečiteľom s nepeknými reznými ranami, prípadne niečím horším. 

   Keď zastavila zastavila pred dverami z tmavého dubu - svojím cieľom, zodvihla ruky za hlavu a nechala dvoch starších vojakov, aby ju prehľadali. Nepatrne zavrčala, keď jej spoza opaska drsne vytrhli dýky a sotva, čo jej jeden z nich položil ruku na plece s úmyslom postrčiť ju dopredu, obrátila k nemu hlavu a v úsmeve, ktorým odhalila zuby mu dala veľmi jasne najavo, čo sa stane ak sa o to skutočne pokúsi. 

   Sieň už poznala lepšie ako svoje vlastné komnaty, vysoké snehobiele steny a čierna mramorová podlaha, natoľko vyleštená, že v nej videla svoj vlastný neuhladený výzor, ju občas mátala v snoch, keď sa priblížila až nebezpečne blízko Juhu. 

   Postarší muž na tróne, ktorý sa na ňu díval bez kvapky jej niekdajšieho rešpektu, naklonil hlavu so svetlými vlasmi a počas dlhej, tichej chvíle sa vyžíval v tom, že pred ním kľačí. 

Žena teda vykonala bezslovný rozkaz a preniesla váhu na pravú nohu.

,,Môj pane..." začala.

,,Obaja vieme, že ma neuznávaš, tak povedz ako to šlo a potom sa prac z mojich siení," zavrčal jej smerom.

Žena sa len usmiala, akoby jej kráľ práve prečítal myšlienky.

,,Bránil sa," povzdychla si. ,,Ale nie dosť."

Kráľ Agnar sa usmial, vrahyňa mu zdelila presne to, čo chcel počuť.

,,Dôkaz?" dožadoval sa.

Hodila mu prsteň s vyrytým znakom a naklonila hlavu, očakávajúc ďalšie pokyny.

,,Jeho telo hnije v neoznačenom hrobe na cintoríne," zašomrala, keď nič nehovoril. ,,Kým na to hrobár príde, bude už neskoro a telo nespozná."

,,Môžeš ísť," pokynul jej rukou, kým si prezeral prsteň.

Zamračila sa, ale nespochybnila jeho slová. Zvrtla sa na nízkom opätku jazdeckých čižiem a mlčky sa náhlila k východu, kým opäť nezačula jeho hlas: ,,A, Lywellyn," oslovil ju.

Trochu sa strhla, ale opätovala mu mrazivý pohľad. Zápas ich očí sa prerušil, keď pokračoval: ,,Ďalšia práca ťa čaká na stole v tvojich komnatách. Zbav sa ho, čo najrýchlejšie. Ohrozuje môj post."

Prikývla, uklonila sa a vykráčala zo siení, presne ako ju žiadal na začiatku rozhovoru. Cestou do svojich komnát dumala nad tým s akou mizernou prácou skončila. Nemohla sa ale sťažovať. Platil jej dosť, nemohol si predsa dovoliť aby umrela od hladu. Napriek tomu bola len jeho poskokom, vždy pripraveným plniť jeho zákazky ohľadom vraždenia. Nech jej to ale bolo akokoľvek proti srsti musela vykonávať jeho rozkazy mlčky a bez sťažností. Vždy ju totiž môže dať popraviť ako jej bývalých druhov.

Bolo to už dávno, keď boli mágovia váženými ľuďmi. Od nástupu vtedajšieho kráľa ich zostalo len málo, vždy jeden v kráľovskej rade. Vzhľadom na to, že kráľovstvá boli tri, bol počet mágov skutočne biedny. A ona ako najmocnejšia z nich skončila v rukách kráľa nad kráľmi. A nie len to. Narozdiel od svojich kolegov mala slobodu, o ktorej mohli snívať. No nebola šťastná. Kráľ utlačoval koho mohol. Bývali časy, keď elfovia a ľudia žili v súlade. Lenže to už bolo veľmi dávno a žiadne ľudské pokolenie si na toto svetlé obdobie nespomína. Prečo by aj mali? Nové dejiny vylíčili elfov ako bezcitných vrahov, prahnúcich po krvi ich rodín. Nič menej, keď sa ľudia s elfami raz a navždy rozdelili, boli mýtické bytosti vyhnané a zatratené vo všetkých kráľovstvách. Niektorí ľudia stále verili v ich skrytú existenciu, ale jediné, čo za to dostali bol výsmech ich priateľov a rodiny. Elfovia boli rozprávkou, ničím iným.

Po elfoch nastala doba ľudí, v ktorej vládli výlučne traja králi, každý na inej časti ostrova. Jeden na Východe, jeden na Západe a jeden na Juhu. Sever bol od nepamäti neobývaný. Kým elfovia mali vždy po ruke mágiu, ľudia ju nemali. Len veľmi málo z nich zdedilo Starú moc a dokázalo ju využívať. Takými ľuďmi boli práve mágovia, vo vtedajšom svete zotročení ako cirkusové zvieratá.

Medzi takých mágov patrila Lywellyn, zved elfov.

Čarodejnica vstúpila do svojich komnát, prázdnych a tichých, ostatne ako vždy. Nenáhlivo si prezrela útržok pergamenu so zašifrovaným menom. Povzdychla si, vedela, že pred polnocou sa vrátiť nestihne. Siahla po malej čiernej fľaštičke a ukryla si ju v zadnom vrecku jazdeckých nohavíc. Dýky, ktoré jej vrátil člen gardy mala ešte vždy za opaskom, takže ich tam nechala. Po inej zbrani nesiahla, napriek tomu, že o ne nemala núdzu. Nehlučnými pohybmi vystúpila na balkón, ktorý osvetľovala červenkastá žiara zapadajúceho slnka. Zamyslene sa vyšvihla na zábradlie a prikrčila sa ako mačka. Krátkym pohybom si prehodila čiernu kapucňu cez hlavu a prichystala si do ruky dýku.

Potom skočila v ústrety temnejúcemu mestu.