Nondum omnium dierum sol occidit [HP Fanfiction]

23. LÁSKA JE NAJMOCNEJŠIA MÁGIA

Teddy s Victoire ležali v objatí, na zemi, teda na vankúšoch, prikrytí teplou dekou a sledovali pukotajúci oheň. Rozprávali sa o hlúpostiach a Teddy jej popritom kradol bozky. „Nikdy som nebol taký šťastný, ako teraz." Stále tomu nemohol uveriť. Držal svoju vílu v náručí, objímal ju a mohol ju bozkávať, kedy chcel.

„Aj ja." priznala sa Victoire. „Je to celé šialené, že?"

Zadíval sa na ňu. „Čo presne?" spýtal sa a dal jej krátky bozk.

Usmiala sa a potom sa pritúlila k nemu ešte viac. „Presne toto. Ty a ja ..."

Prinútil ju aby sa mu pozrela do očí, a vyzeral trocha znepokojene. „Ľutuješ to?" opýtal sa, hoci popravde ani nechcel poznať jej odpoveď.

„Nie, to nie." odvetila. „Ja len ... je to také rýchle."

Teddy sa zasmial. „Rýchle?" zopakoval po nej. „Som do teba blázon odkedy sa pamätám. Milujem ťa Victoire. Vždy som ťa miloval a vždy budem."

„Nie sú to príliš záväzné slová?" šepla.

„Nie." zľahka ju pobozkal na pery. „Je to jednoducho pravda. Ale nebudem na teba naliehať Vic. Počkám hoci celý život, ak bude treba."

„Ach ty." jemne sa usmiala. „Aj ja ťa ľúbim. Ale neviem odkedy a ani ako sa to stalo. Možno som to tak cítila už dlhšie, len ty si bol toľko otravný, Edward!"

„Stále Edward?" Teddy sa začal mierne ošívať. Nemal rád keď ho niekto volal. Hoci úprimne od Victoire mu to toľko nevadilo ako od iných.

„Stále." prisvedčila a zasmiala sa. Odtiahla sa z jeho náručia a potom sa posadila naňho. Oči jej žiarili a dala mu bozk. „Pre mňa budeš navždy Edward!" ubezpečila ho. „ A navyše každý ťa aj tak volá Teddy, asi preto som mala potrebu sa odlíšiť a volať ťa nejako inak. Nemáš predsa desať rokov, aby som ťa volala Teddy. Si snáď dospelý, nie?"

„Popravde neviem!" rozosmial sa Teddy, objal ju okolo pása a potom sa s ňou pretočil. „Babička stále hovorí, že som ako malý a nikdy nedospejem."

„Tvoja babička má pravdu!" uškrnula sa Victoire. „Pamätáš sa, čo si v škole urobil v škole nie?"

„Kedy?"

„V šiestom ročníku." zasmiala sa. „Uniesol si tú chuderu mačku, pani Norrisovú a poslal si Filchovi list."

Teddy si spomenul, prikývol a rozosmial sa. „Ale to bolo kvôli Dominique." pripomenul jej na svoju obranu. „Filch jej zobral to spievajúce ružové jojo a ona toľko plakala. Koniec školského roka, bol ešte ďaleko."

Victoire sa uškŕňala. „Stále nechápem, ako ti to mohlo prejsť."

„To bude navždy moje tajomstvo." žmurkol na ňu. „Nebavme sa prosím o Filchovi. Nie teraz ..."

Prikývla a dovolila mu, aby sa znova zmocnil jej pier. „Inak," smiala sa, keď ju pustil. „Uvedomuješ si, že keby nás niekto prichytil tak by z toho bol poriadny škandál?"

„Prečo?"

„Je rok 1977," pripomenula mu. „McGonagallovú by asi porazilo."

„Pravda," Tedd vstal. „Pôjdeme do spálne? Budeme mať väčšie súkromie ..." navrhol jej a uškrnul sa u toho.

„Edward!" Victoire ho udrela. „Si hrozný fakt."

***

Lily sa u Potterovcov cítila skvele. Všetci k nej boli nesmierne milí. Najmä Jamesov starý otec, vyzeral však akosi chorľavo a bolo očividné, že si oňho robili všetci starosti, hoci sa to snažili skrývať. Dokonca aj Sirius bol k nej normálny a nemal uštipačné poznámky. „Ďakujem za skvelý obed pani Potterová." usmiala sa na ňu Lily pri rozlúčke. James sa ponúkol, že ju odprevadí. Do Londýna na večeru s jej rodinou a teraz sa vo svojej izbe prezliekal.