Mafia nás spojila

Kapitola 18- Syn

Ahojte, na začiatok sa Vás chcem opýtať, že či aj vy píšete nejaký príbeh? Ak áno tak mi do komentáru napíšte jeho názov a ja si ho prečítam 😁

Vošli sme dnu a potvrdilo sa, čo sme čakali. Vo vnútri stáli dvaja nabuchaný chlapi.

Mali pohľad zabijaka. Zbrane za opaskom to len potvrdzovali.

Zabuchli sa za nami dvere. Mierne mnou trhlo. Nečakala som to.

Otočila som sa a videla ďalšieho chlapa. Mráz mi prebehol po chrbte. Bál som sa toho, čo bude nasledovať.

"Čo chcete?" Spýtal sa Alex chladným hlasom. Jeden si posmešna odfrkol.

"Ty vieš o čo nám ide." Prehovoril jeden z nich.

"Ani za svet." Postavil sa predo mňa.

"Na toto nemáme čas." Ten zo zadu ma schmatol. Rýchlo som sa otočila a vrazila mu päsťou do nosa. Okamžite ma pustil a chytil si nos.

Alex vrazil ďalšiemu a druhého skopol. Kým sa spamätávali my sme utiekli preč.

Bežali sme ku výťahu. Štikala som, aby prišiel, no dlho mu to trvalo.

"Rýchlo musíme ísť!" Chytil ma Alex za ruku a utekali sme ku schodisku.

Zatarasili sme dvere skrinkou a nahnali si tak čas. Utekali sme a iba počuli treskot. Doplo nám, že sa im podarilo sem dostať.

Zbadala som ich o dve poschodia vyššie. Rýchlo som vytiahla zbraň. Nechystala som sa strieľať.

Zabudla som aj utekať. Alex sa po mňa vrátil. Nanešťastie nás dobehli. Namierili na nás zbrane.

Spravili sme to isté. Nastalo ticho. Čakali sme, čo bude ďalej. Za tú dobu som stihla v hlave vymyslieť plán.

"Položte zbrane na zem!" Prikázali nám. Alex sa nechystal, no ja som mala plán, tak som ju opatrne položila.

"Nemá to cenu Alex." Zrejme pochopil, že mám plán. Čupol si na zem a položil ju.

Pozrel na mňa a ja som prikývla. Rozbehol sa a zvalil ich na zem. Ja som kopla jedného. Chcela som si zobrať zbraň, no odkopli ich zo schodiska.

Zatiaľ, čo Alex mal na starosť dvoch, som sa pokúšala zložiť posledného na zem. Moc mi to nešlo.

Dal mi pár rán do brucha a ja som dopadla na kolená. Uštedril mi kopanec do tváre a rozbil mi tým ústa. Nehovoriac o modrine pod okom.

Pozrela som sa na Alexa. Jeden ho držal a druhý bil. Pozbierala som zvyšok svojej sily a uštedrila mu päťstovku do rozkroku.

Okamžite začal aukať a krútiť sa od bolesti. Postavila som sa a na chvíľu si ho nevšímala. Išla som pomôcť Alexovi. Sotila som jedného o zábradlie.

Preletel cezeň a spadol na schody. Bolo počuť veľké prasknutie. Zrejme to boli jeho väzy.

Ten ktorého som kopla sa ešte stále valal po zemi. Nahla som sa ku nemu a zobrala mu zbraň. Namierila som to na toho druhého. Vystrelila som. Zasiahlo mu to priamo srdce.

Zostával mi už len posledný. Ten sa pozviechal zo zeme. Ledva sa udržal na nohách.

Uštedrila som mu kopanec tak silný, že vyletel von oknom. Celého rozrazil a padal zo šiesteho poschodia na zem.

"Si v poriadku?" Pribehla som ku Alexovi.

"Ja hej a ty?" Prikývla som a podoprela ho. Bolo vidno, že ho to bolí, a že v poriadku nieje.

"Poď ideme." Dovliekla som nás ku výťahu a potom k autu.

***

Nervózne som pobehovala po izbe. V hlave som si furt premietala, ako som ich zabila.

"Ježiši!" Zhíkla som, keď mi Alex vošiel do izby.

"Potrebuješ niečo?" Snažila som sa pôsobiť v pohode.

"Koľko?" Spýtal sa a ja som pochopila.

"Už štyria." Podišiel ku mne a objal ma. Presne to som potrebovala.

"Počkať ako štyria?" Odtiahol sa. Povzdychla som si a posadila sa na posteľ.

"Prvého som zabila, keď som mala štrnásť. Vtedy som ešte nevedela kto to bol, no teraz mi je to už jasné." Prisadol si a počúval.

"Ty určite nevieš prečo ma LA tak strašne chce zabiť, však?" Záporne pokrútil hlavou.

"Ten koho som zabila bol syn ich vodcu." Zalapal po dychu a vypleštil oči.

"Čože? Ako?" Mal prekvapený výraz.

"Mala som štrnásť a on sedemnásť..."

To be continue...