Ona užívajúca si život v mafií.
On bol na tom rovnako.
Nevedeli o sebe nič, no ich rodiny ich dali dokopy.
Obidvaja nesúhlasili, no vodcovia už rozhodli.
#1 in Teen fiction -> 26.4.2K17 ~ Doba neurčitá
By: Michaela Žillová
Spravila som to. Zaklopala som. Na rázne ďalej som vošla dnu. Podľa jeho prekvapeného výrazu, som usúdila, že nečakal môj príchod.
"Jess, čo potrebuješ?" Milo sa na mňa usmial. Myslím, že ten úsmev by ho rýchlo prešiel, keby vedel pravdu.
Nestihla som nič povedať, lebo mu začal zvoniť telefón. Pozrel naň a povzdychol si.
"Musím to zobrať." Prehovoril.
"Nevadí." Prihlúplo som sa usmiala. Otočila som sa a rýchlo odišla do svojej izby.
Moja odvaha rázne zmizla a nemala v pláne sa nejako rýchlo vrátiť. Zabuchla som za sebou dvere a vyšla na balkón.
Jemné slnečné lúče mi udreli do tváre. Podoprela som sa lakťami o zábradlie. Povzdychla som si a pozrela sa hore na Alexov balkón.
Akurát naň prišiel. Nevšímal si ma. Stále s niekým volal. Na tvári mal nahnevaný výraz. Nemohla som nepočuť ako sa rozčuľoval.
"Všetko sa dá vyriešiť, len treba chcieť." Prešiel si rukou po tvári.
"Ja ti na to kašlem! Nie, smola." Vybuchol asi najviac ako som ho kedy videla.
Hm, asi nebude moc rozumné mu to ísť teraz povedať.
Ozvalo sa moje podvedomie. Súhlasila som s ním. Teraz fakt nebola tá správna doba na to, priznať sa mu.
"Nie, už som ti to povedal!" Prehovoril o niečo pokojnejším hlasom. Rozhliadol sa okolo seba. Vtedy sa nám stretli pohľady.
Rýchlo som odvrátila zrak od neho a pozrela sa na záhradu.
"Nemám na takéto naťahovačky čas, zbohom." Počula som ako zrušil hovor. Ťažko si povzdychol.
Cítila som jeho pohľad na mne. Priam ma ním volal. Chcel, aby som na neho pozrela, no ja som nemohla.
On by to tiež nedokázal, keby poznal moje tajomstvo aké pred ním skrývam. Bola by som radšej, keby sa nič z toho nestalo.
Chcela by som, aby sa vrátil čas. Nikdy by som na ten blbý ples nešla. Nestretla by som na ňom Deana. Keby vtedy viem, čo sa tam odohrá, poslúchla by som Alexa a nikam nešla.
Boli by sme v Londýne, spolu s Alexom, šťastne zaľúbený. Naďalej by som žila v domnienke, že je Dean mŕtvy.
Nemusela by som si teraz vyčítať, moje neuvážené skutky. Lenže to je to, čo mi ľudia neustále robíme.
Najprv spravíme nejaký skutok bez rozmýšľania nad následkami a potom ľutujeme, čo sme spravili.
Prajeme si, aby sa vrátil čas a my sme mohli napraviť všetko, čo sme pokazili. Potom si žiť životy bez nejakých výčitiek.
Lenže to sa nedá. Musíme niesť následky za to, čo sme spravili. Za naše nerozvážne skutky, ktoré sme vykonali pod návalom túžby, radosti alebo smútku.
Počula som ako si opäť povzdychol. Po tom bolo počuť už len tlmené kroky a cvaknutie balkónových dverí.
Povzdychla som si a vrátila sa dovnútra do izby. Cestou som pozrela na jeho balkón a do očí sa mi vtisli slzy.
Rozhodla som sa ísť na prechádzku do záhrady. Potrebovala som si vyvetrať hlavu. Utriediť si svoje myšlienky.
***
Moje myšlienky voľne plynuli, keď sa zastavili nad jednou otázkou. Kde je vlastne Dean?
Pravdou bolo, že som ho naposledy videla v nemocnici. Odvtedy som po ňom ani stopu nenašla.
Tejto myšlienky som sa nemohla zbaviť ani pri večeri. Napokon som sa rozhodla zavolať Mikovi. Dúfala som, že bude vedieť odpoveď.
"Ľutujeme, volaný účastník je momentálne nedostupný." Ozvalo sa na druhej strane. Vypla som hovor a povzdychla si.
Keby mi tu len nechal nejaký náznak toho, že kde je. Sama neviem, prečo sa ho chcem vidieť alebo teda aspoň vedieť kde je.
Možno je to presne o tom, čo Mike vravel. Keď som si myslela, že je mŕtvy, tak som nevyhľadávala jeho spoločnosť.
Teraz viem, že je nažive a snažím sa k nemu dostať alebo sa s ním aspoň nejako skontaktovať. Až ma mrazí z toho, ako moc sa Mikove slová plnia.
Očividne ma má naozaj prečítanú. Hold to už nejako nenapravím. Uznávam, že je to jeho dobrá vlastnosť, teda ako kedy, samozrejme.
Keďže je mafián, tak sa to dá pekne využiť. Je to taká tajná zbraň, vďaka ktorej odhalí klamstvo. Párkrát to už využil.
Z môjho zamyslenia ma vyrušilo zaklopanie na dvere. Stuhla mi krv v žilách, keď sa ozval Alexov hlas.
V duchu som zanadávala. Nebola som pripravená byť s ním v jednej miestnosti. Potichu som sa dostala na posteľ.
Zavrela som oči tesne predtým, ako otvoril dvere. Nič iné ako predstierať spánok, som nedokázala spraviť. Úbohé, ja viem.
"Hah, Jess..." Hlesol potichu. Tichými krokmi podišiel až k mojej posteli. Pohladil ma po líci.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Pocítila som jeho hebkú ruku ako m prechádza po líci. Prešla mnou triaška a vlna nezvyčajného pocitu.
Boli to zmiešané city. Výčitky a láska, ktorú som cítila k nemu.
♣♥♠♦
Ahojte zlatíčka, tak predsa máte novú časť dnes aj napriek tomu, že bola včera, tiež :)
Čo na ňu hovoríte? :)
Napíšte mi, čo si myslíte a ako by ste sa chovali v koži Jessici? ♥
