KD: Bojovník budúcnosti ✔

LXIII. Filozofické myšlienky infračervenej lampy

Pred budovou ma čaká Scott a na moje veľké prekvapenie aj Zero. Nebolo by čudné ak by tam bol sám, ale takto? Sám sa vyjadril, že Scotta priam neznáša. Že prečo, to som sa už nedozvedela.

„Svätá dvojica sa stretla?" nadvihnem obočie.

Obaja sa ako na povel zamračia a o krok od seba odstúpia. Potichu sa zasmejem. „Čo tu robíte?"

„No tipni si," prevráti očami Scott. „Čo vám vraveli?"

„Samé zaujímavé veci," natiahnem odpoveď. Nemám chuť rozoberať to. Ani s jedným z nich, nieto hneď s oboma.

„Ako veľmi nás chceš naťahovať?" nadvihne obočie Zero.

„Poďme na čaj," navrhnem a spoločne sa vrátime do hlavnej budovy a tam zamierime do jedálne. Je prázdna, ale čaj si ešte zaliať dokážeme.

Porozprávam im o tom, čo nám povedali vládcovia. Že rozhodnutie je už na nich, Mishelle odstúpila a našou jedinou úlohou je správať sa prirodzene. Debata tým aj končí a Zero sa radšej vyvlečie zo Scottovej spoločnosti tým, že sa chce ešte porozprávať s Ris.

Z centra Ostrova sa veľmi rýchlo vyparíme aj so Scottom, ktorý mi ešte na jednu noc ochotne prenajme svoju posteľ.

V jeho chatke je tma, ale len do chvíle, kým Scott nemávne rukami ako nejaký všemocný mág a jeho chatku zaleje príjemné, tmavé svetlo. Amin nezareaguje hneď, ale čoskoro sa pretiahne na parapete a zazíva na plné ústa. Andre sa rozvalí pred krbom, v ktorom na povel zaplápolá plameň.

„Ako to robíš?" spýtam sa. „Že vieš vykresať ešte aj oheň."

„Poznáš ten trik s lupou? Že ak šošovku priložíš oproti lúčom, tak vieš podpaľovať mravce?"

„Pekný pokus," zaškerím sa. „Ale áno, poznám."

„Je to na rovnaký princíp. Prinútim lúče, aby sa zakrivili a koncentrovali na jedno miesto. A oheň je na svete."

„Neustále ich vnímaš?"

Prikývne. „Možno to znie čudne, ale je to tak. Pre teba sú vzduch, akoby nikdy neboli. No v skutočnosti sú všade. Nie sú to len slnečné lúče, ale aj infračervené a ultrafialové. Majú rôznu vlnovú dĺžku a to mení aj ich využitie. Infračervené je teplo. Vieš, je to akoby som videl aj v noci."

„Zaujímalo by ma, ako vidíš svet. Sú farby fakt také aké?"

„Sú," zasmeje sa. „Vidím všetko normálne, ale viem, že tu tie lúče sú. A keď ich potrebujem, je to akoby som si prepol funkciu v očiach a zrazu sa viem jednotlivých lúčov dotknúť, meniť ich a tvarovať."

„Znie to, akoby si bol schopný všetkého," nadhodím.

Scott si na ukazovák nakrúti prameň mojich vlasov a usmeje sa sám pre seba. „A čo ak som?"

„Neviem," myknem plecami. „Mení to niečo?"

Zamyslene si zoberie ďalší prameň vlasov a nakrúti ho tiež. „Záleží to od toho, na čo sa pozeráš," predhodí. „No vo svojej podstate nezáleží na tom, aký mocný je človek, či?"

„Nezáleží," prikývnem. „Nie pre každého. No pre vládcov očividne. Prečo si ťa teda nevybrali?"

Scott prestane krútiť prstom, ale stále sa pozerá na moje vlasy, akoby boli zo zlata. „Si mocná, Kynsley. Čo na tom nechápeš?"

„Ja som sa pýtala na teba," podotknem.

„Osobnostný profil. Nie som ani spoločenský, ani nič podobné. Radšej ostanem vo svojej búde, než by som mal stalkovať každého Krotiteľa."

„To znie logicky," pripustím.

„Je to logické," prisvedčí. „No vráťme sa k tebe, Kyn."

Povzdychnem si. Na čo som s touto témou vôbec začala? Možno chcem niekomu povedať holú pravdu bez príslušnej pozlátky. „Neviem," zašomrem a vyvalím sa na posteli.

„Čo nevieš?" Sadne si vedľa mňa.

„Veľa vecí," zamrmlem. „A ešte viac nechápem. Prečo ma musia miešať ešte aj do tohto?"

„Nechceš to?"

„Nie!" skríknem.

„Tak prečo si neodišla rovnako ako Mishelle?"

„Lebo... neviem!" zavrčím a prudko sa posadím. „Neviem, či to chcem. Na jednej strane viem, že to nie je nič pre mňa. Ale na tej druhej... je to možnosť. Veľká. Akoby niekto mohol odmietnuť niečo také?"

„Ľahko. Videla si Mishelle."

„A stále tomu nerozumiem. Prečo?"

„Nechce s tým mať proste nič spoločné, Kyn. No ty asi chceš, nie?"

„Nie. Neviem. Možno," povzdychnem si. „Možno sa len snažím presvedčiť, že to nechcem, ale moje ego je také vysokánske, žeby neprežilo, ak by som odmietla."

„Nemyslím si, že je tvoje ego také... egocentrické."

„Počuješ sa?"

„Lepšie slovo som nenašiel," ohradí sa. „Ale podstatu chápeš, nie?"

„Ja už nechápem nič."

Povzdychne si. „Miestami si horšia ako malé dieťa, Kyn. Čo chceš, aby som ti povedal?"

„Niečo povzbudivé," poprosím ho.

Ovinie si paže okolo môjho pása. „Nech sa už rozhodneš akokoľvek, nech sa už oni rozhodnú ako chcú, to nič nezmení na tom, kým si, Kynsley. Navzdory všetkému ostaneš tou istou úžasnou a tvrdohlavou osobou, ktorou si bola aj doteraz. Chápeš? Oni ťa nemajú ako ovplyvniť."

„Tak prečo mám pocit, že ma ovplyvňujú už teraz?" spýtam sa s privretými očami.

„Lebo sa toho bojíš. Desíš sa možnosti, že ťa zmenia. Hoci sa možno v skutočnosti chceš stať jednou z nich. No tvoje obavy ťa držia na krátkej vôdzke."

„Ty filozof," zbehnem mu rukou do vlasov. „No možno máš pravdu. Hoci to z tvojich slov vyznie, vyznie akoby som bola bezchybná a úžasná."

„To nie si ani zďaleka," zasmeje sa uvoľnenejšie. „Si tvrdohlavá ako nikto iný. Si svojská a máš fakt nemiestny zmysel pre humor. No na druhej strane, tvoja duša je skutočne kvetnatá."

Zamračím sa. „Moja duša?" Vážne? Nie ja? Ale to, kým ma robí moja sprostá schizofrenická duša?

„Tvoja duša si ty," hlesne a nakloní sa pre bozk, ale ja sa odtiahnem.

„Moja duša," zopakujem. „Nie ja. Bohovia!"

„Povedal som niečo zlé?" nechápe Scott, keď sa mu vytrhnem.

„Sprostá duša," nadávam. „Skurvení Krotitelia!"

Nechám ho tam bez ďalšieho slova a ponorím sa do hustého lesa. Slnko už dávno zapadlo za korunami stromov. Viem, že Scott išiel za mnou. No teraz sa chcem stratiť jeho očiam, ktoré by ma našli aj v tme. Zakľučkujem pomedzi stromy v nádeji, že sa aspoň na malú chvíľu stratím.

Na tomto mieste je všetko len o duši. Nie o tom, kým som. Ale o tom, aký debil pomaľoval moje vnútro tuctom farieb a zmenil ma na chodiacu atrakciu. Scott, vládcovia... všetci vidia len to, čo znamená moja farebnosť. Nie to, kým som mimo tohto šialeného sveta.

Zakopnem o kameň a zletím do lístia. Hodnú chvíľu len ležím a želám si, aby ma pohltilo.