Lujza Rojková zbožňuje motýle a je jednou z najoptimistickejších ľudí na planéte. Verí v lásku na prvý pohľad, je presvedčená o tom, že niekde tam vo svete na ňu čaká perfektná spriaznená duša, miluje vietor vo vlasoch a predovšetkým by za nič nevym...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Lujza
Hugo je milý a sympatický. Je vidieť, že mu na Félixovi záleží a chce pre neho len to najlepšie. Všimla som si, ako nás vyzeral spred svojho okna. To ma pohladilo pri srdci. Tieto malé veci mi len dokazujú, že ma môj inštinkt neklame a naozaj sa na tvrdého len hrá. V skutočnosti taký nie je. Tvárila som sa, že ho nevidím, pretože som nechcela, aby sa kvôli tomu cítil trápne. Vraciam sa naspäť cez záhradu do domu. Porozhliadam sa po okolí, všade tu panuje osamelé ticho, ktoré len sem tam prerúša vietor nadnášajúci kamienky pri jazierku do vzduchu. Ani autá sa cez túto cestu nepremávajú. Akoby bol ich dom odviazaný od zvyšku sveta. Žijú si vo vlastnej bubline. Félix si žije vo svojej vlastnej bubline. Ľudský kontakt je pre mňa dôležitý, myslím, že bez neho by sme viedli príliš nudný a osamelý život. Ja sa rada obklopujem ľuďmi, hlavne kvôli tomu sa nedokážem vžiť do Félixovej koži. To, čo je pre neho vec, ktorú nenávidí najviac na svete, ja milujem. Sme odlišní. Ale to len z toho dôvodu, že on nikdy ani žiadnu inú možnosť nemal. Ostatní pre neho predstavujú nebezpečenstvo. Z diaľky vyzerá úplne normálne, nepôsobí krehko a jemne, ale prvý dojem je niekedy klamlivý. V tomto prípade to platí dvojnásobne. Od detstva bol odkázaný sám na seba. Neobviňujem ho z toho, že si pri sebe neželá cudziu spoločnosť. Závisí len od nás, či sa mu pokúsime ukázať a predovšetkým dokázať, že mať niekoho pri sebe niekedy nemusí byť až tak na škodu. A ja urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som Félixovi Šmidovi dokázala, že nie som jednou z tých, ktorá ho v tom nechala samého. Budem znášať jeho výkyvy nálad, fóriky a ignorovanie, jeho to po čase určite prejde.
Otváram drevené dvere a vstupujem do vstupnej haly. Intuitívne zdvihnem hlavu a očami prechádzam po vysokom strope. Nachádzajú sa na ňom presklené štvorce, ktoré svojím zjavom pripomínajú skôr neónové svetlo. Je to tu obrovské, pripadám si ako na zámku, v ktorom môžete kedykoľvek zablúdiť. Mám v rukách taniere z dojedených raňajok a snažím sa nájsť správnu cestu do kuchyne, v ktorej som zatiaľ ešte nebola. Sú tu tri rôzne otvory, cez jeden sa dostávam úzkou chodbičkou ku Félixovej izbe, no a netuším, čo sa nachádza v tých ďalších dvoch. Pavla nikde nevidím, obvykle mi je stále za zadkom a sprevádza ma, aktuálne by sa mi jeho navigačné schopnosti zišli, ale keďže nemám tušenie, kde by mohol byť, odbočím doprava a prechádzam cez murovanú bielu klenbu po mramorovej podlahe, na ktorej sa môžu moje vysoké opätky plnohodnotne prejaviť. Ozývajú sa ako ozvena a v súčasnosti sú jediným zvukom, ktorý sa po tomto dome rozlieha. Je tu nezvyčajné ticho. Človek by povedal, že v takej vile je vždy veselo a hlučne. Nachádza sa tu prinajmenšom aspoň desať izieb, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou zívajú rovnakou prázdnotou, ako tieto chodby. Netuším, či idem správne, ale v diaľke začujem akýsi šum a štrnganie. Dávam na svoju intuíciu a približujem sa ku zvukom, ktoré sa stávajú každým krokom hlasitejšími. Myslím, že som správne. Podarilo sa mi nezablúdiť a našla som to na prvýkrát. Som šikuľka. Zvuky ma zaviedli do jedálne s veľkým stolom a stoličkami z každej strany, avšak zaváňa to novotou. Všetko je také uhladené a distingvované. Na centimeter presne na svojom mieste, stôl stojí priamo v strede a všetky stoličky sú zasunuté na správnu vzdialenosť. Predpokladám, že za dverami sa nachádza kuchyňa, z ktorej vychádzali zvuky. Presúvam svoju pozornosť od prázdneho stola a prechádzam cez dvere do kuchyne, v ktorej sedí Pavol a raňajkuje a pri sporáku sa kmitá postaršia žena. Ani ju som od svojho príchodu zatiaľ nevidela. Je oblečená v bielom kuchárskom mundúre, na rukách ma rukavice a vlasy stiahnuté v takej tej sieťke, ktorú zvykli mávať kuchárky v školskej jedálni. Je zaujatá do svojho varenia a neberie moju prítomnosť na vedomie. Ja sa však obzerám po celom priestore a na rozdiel od predchádzajúcej miestnosti, tu to vyzerá omnoho prívetivejšie. Je zariadená v modernom štýle, horné skrinky siahajúce až po strop, bezúchytkové otváranie dvierok na bielych šuflíkoch a vstavané spotrebiče. Umývadlo a pracovná doska sú zasadené presne pri celoplošnom okne, z ktorého je výhľad na jazierko a verandu. A z druhej strany sa ešte pýši barový pult s vysokými čiernymi stoličkami a na jednej z nich je usadený Pavol, ktorý si ma aktuálne tiež veľmi nevšíma a číta si dnešné športové noviny, ak dobre dobré vidím.
