Musím už ísť

Kapitola 49. - Návrat

„Vrátila si sa akosi skoro," privíta ma mama prekvapene, keď potichučky vkĺznem do domu.

„Musím sa učiť," nepozerám jej do očí, pretože zase klamem. Skončí toto niekedy? Nájdem niekedy silu hovoriť len pravdu?

Pobozká ma a stisne mi plece. Potom sa na mňa zadíva pozornejšie.

„Si v poriadku?" opýta sa.

„Iste," zase luhám. „Som len unavená," snažím sa vniesť do rozhovoru aspoň trochu pravdy.

„Ako sa má Petra?"

„Fajn," zamumlem. Aspoň dúfam, že Petre sa darí dobre.

„Tonečka, čo sa stalo?" zastaví ma mama, keď sa pokúšam ukryť v izbe. Srdce sa mi rozbúcha.

„Nič, prečo?" poviem príliš veselo a hlas mi preskočí.

„Vidím na tebe, že niečo sa prihodilo. Pohádali ste sa, však?"

Do očí sa mi tlačia slzy. Uvedomím si, ako veľmi by som potrebovala, aby som sa mohla mame vyžalovať, všetko jej vysypať, vliezť do postele a rozobrať s ňou moje trápenie, cítiť jej teplú ruku na čele. Prikývnem a mama ma naozaj objíme.

„To mi je ľúto," hladí ma po vlasoch, keď sa mi trasú ramená. „To sa medzi kamarátkami stáva."

Rozplačem sa ešte viac. Stále klamem, keď jej nepoviem, že to nebola hádka s Petrou, ale s niekým, kto pre mňa znamenal celý svet. Kvôli ktorému som zahodila úplne všetko. Kvôli ktorému som sa stala človekom, ktorým som nikdy nechcela byť.

Z pivnice sa ozve buchot a po schodoch hore vychádza nadávajúci Jaro.

„Choď už do izby, nech sa zbytočne nepýta," súri ma odrazu mama. Poslúchnem. Len aby bol pokoj. Len aby sme sa doma nehádali.

Vojdem do izby, šmarím ruksak do kúta a potom mi to docvakne. Pohŕdam mamou za to, že je slabá, no robím presne to, čo ona. Slepo som urobila všetko, čo Mišo povedal. Nikdy som mu nič nevyčítala, hoci sa mi niektoré veci nepáčili. Nikdy som mu nepovedala, že je hlupák, pretože som sa bála, že sa pohádame a že ho stratím. Už nechcem byť takým dievčaťom. Vždy som bola pasívna, čakala som, kedy sa on ozve, kedy mi napíše, kedy príde. Ak chcem, aby ma ľudia vnímali ako rovnocenného partnera, musím sa tak aj správať.

Vytiahnem mobil, no potom ho odložím. Nemá zmysel písať mu, keď ho odviezla sanitka. No možno by som mohla... Opäť vezmem mobil a napíšem správu Braňovi - „Ako mu je?", no hneď ju zmažem. Znie to sebecky, akoby som zase myslela iba na seba a Miša a Braňo bol vzduch. „Ako to vyzerá?" Tak znie môj druhý pokus o správu, no ani ten nepošlem. Znie príliš studeno a neosobne. Vzdychnem si. Nie som schopná napísať ani správnu smsku. Ako si chcem potom dať do poriadku celý život?