Puto: Návrat domov

10. kapitola

„Noemi?" Nakoľko som nemala ani potuchy, ako reagovať, ostala som ticho a muž stojaci oproti mne bol nútený ma znova osloviť. Tento raz som už však zareagovala. Vyzeral, že moja odpoveď nesplnila jeho očakávania.

„Alex, dáš mi tú kefu? Ja už Adjatay učešem.." Netrpezlivo som pozrela na malú kefu v jeho veľkej ruke a znova nastavila dlaň.

Alex si len povzdychol, ale spravil presne to, čo som od neho žiadala. Podal mi kefu, gumičky a dve ružové sponky s motýľmi. Poďakovala som mu a rozlúčila sa s ním rovnako ako s každým ďalším rodičom, ktorý mi doniesol svoje dieťa.

Až keď odchádzal som si uvedomila ako jednoducho čitateľný pre mňa stále je. Odišiel so sklamaným výrazom na tvári. Neviem, čo odo mňa čakal. Nebodaj si myslel, že mu po tak dlhej dobe a po tom, čo spravil, skočím do náruče a nebudem ho chcieť pustiť? Bohužiaľ, alebo našťastie? -, obdobie, kedy by som to spravila je už za mnou. A jemu neostáva nič iné než sa s tým zmieriť.

„Pani učiteľka?"

„Áno, zlatíčko?" pohladkala som Adjatay po, už znova, strapatých vláskoch a čakala, čo sa ma chce opýtať.

„Ty sa s mojim ockom poznáš?" A čo jej teraz povedať? Klamať jej nemôžem, to mi je jasné. Ale rovnako tak jej nemôžem povedať pravdu, pretože poznáme deti a ich nikdy nekončiace otázky.

„Boli sme spolužiaci a tvoj tatik hrával s mojim bračekom hokej. Prečo sa pýtaš?" S úsmevom som je to ako-tak objasnila a dúfala, že sa nič ďalšie neopýta. Alebo, čo by bolo horšie, nič ďalšie nepoznamená, či neposunie svojmu otcovi nejaký prekrútený nezmysel. V tom sú malé deti najlepšie.

„Lebo tatik vravel, že ťa pozná. A že je rád, že si moja pani učiteľka," usmiala sa na mňa, čím ma donútila môj úsmev o niečo zväčšiť. To dieťa by sa malo používať ako antidepresíva. Pri nej som nikdy nebola dlho smutná alebo nahnevaná. „A ja som tiež rada, že si moja pani učiteľka. Aj Tobias," obzrela sa za svojím najlepším kamarátom, ktorý sa práve mračil na hračky. Je až zábavné, ako veľmi rozdielni sú a aj tak si perfektne rozumejú.

„Ach, musím ísť za ním, lebo zase bude hnusní celý deň," podráždene pokrútila malou hlávkou a odišla za blonďavým chlapcom. Ja som ich len s úsmevom pozorovala a neskôr sa smiala na postoji našej malej mulatky.

Postavila sa oproti Tobiasovi, založila si svoje malé ruky vbok a nahnevane krútila hlavou. Určite mu niečo vysvetľovala, poprípade ho karhala, ale to už neviem posúdiť, keďže mi stála otočená chrbtom.

No nič, mala by som ísť vymýšľať program na besiedku pre rodičov.

****

Ranná zmena mi prešla naozaj rýchlo, takže som už smerovala domov. Cestou som však zavolala Paulíne, pretože som sa jej musela posťažovať. Neviem síce, na čej strane bude a už vôbec neviem, akú bude mať náladu, ale ako najlepšia kamarátka a skoro sestra je povinná ma vypočuť.

Pri spomienke na to, ako vzniklo naše skoro sesterské puto, som sa musela pousmiať. Mali sme asi päť rokov, keď mali moji rodičia dopravnú nehodu. Aj s Markusom sme boli akurát u Paulíny a jej rodičia nám oznámili, čo sa stalo. Markus sa v momente začal vypytovať, či sa im niečo nestalo, zatiaľ čo ja som plakala. Až keď nám teta povedala, že oni sú v poriadku, som sa ukľudnila. Večer v ten deň som nemohla zaspať - asi som bola stále v šoku z tej správy – a môj malý detský rozum vymyslel totálnu hlúposť, s ktorou však moja najlepšia kamarátka súhlasila. Neskôr sme donútili aj našich rodičov nám na to prikývnuť. V skratke, ak by sa niekomu z nich stalo, museli by si adoptovať dieťa tej rodiny. Viem, na päťročné dieťa to bol skutočne obrovský nápad. Odvtedy sme si robili srandu, že sme skoro sestry a veľa ľudí nám to dokonca uverilo.