Puto: Návrat domov

14. kapitola

Prekvapenie v podobe hovoru s Markusom bolo nakoniec prekvapenie pre všetkých a vôbec nebolo zlé. Tým, že spolu chodili som sa obávala, čo a ako spomenie, ale slušne to obišiel, hoci mal poznámku, ktorú sme pochopili len tí, ktorí o ich vzťahu vedeli. Koniec koncov, aj on sa s Paulínou pozná rovnako dlho ako sa s ňou poznám ja a celý život vyrastal s dvoma sestrami a berie ju tak aj dnes. Takže ako správny ochranársky brat mal drsné reči asi ako pes, ktorý breše, ale nehryzie.

Svadba dopadla nad očakávania všetkých prítomných. Prekvapenie, ktoré oznámili Paulína s Danom zožalo snáď najväčší úspech z celého dňa. Niekto zo svadobčanov dokonca poznamenal, že to čakal skôr než svadbu. Nebol jediný.

Paulína s Danom odišli na medové týždne na Bahamy, ktoré si, podľa fotiek a zážitkov, jednoznačne užili. Kým oni si užívali, my sme poctivo zarezávali v práci. Teraz už sme na tom všetci rovnako.

Aj dnes som v práci a zdá sa mi to ako najdlhší deň v živote. Konečne nám prišlo vyjadrenie z útulku a máme ísť s Tomom poňho. Adamko stále o ničom nevie. Zajtra má prísť k Tomovi, takže ho tam bude čakať chlpaté prekvapenie. Vybrali sme mu psíka, ktorého si tam obľúbil. Bol to nemecký ovčiak, ktorého zobrali zo zlých podmienok. Verím, že u Toma a Adamka mu bude miliónkrát lepšie Neviem sa dočkať chvíle, keď ho budeme mať pri sebe, nie to ešte keď ho uvidí Adam.

„Pani učiteľka?" pribehla ku mne Adjatay, ktorá každému rozprávala svoje príbehy zo svadby stále dokola. Koľké šťastie, že som tam bola s ňou, inak by som to musela podstúpiť aj ja. A podľa Danky nie je zaujímavé ani zábavné, ak piaty raz po sebe počúva o nádhernej neveste, tatikovi a pani učiteľke, ktorí sa určite ľúbia. Táto jej časť ma takmer udusila. Keď mi Danka povedala, že Adjatay každému tvrdí, že Alex a ja sa ľúbime, akurát som pila kávu, ktorá mi zabehla. Musela som potom Adjatay vysvetliť, že s jej tatikom sa určite neľúbime, pretože ja mám Toma, ktorého predsa. Neuverila mi to.

„Áno, zlatíčko?" usmiala som sa na ňu a čakala, akou otázkou ma odrovná tento raz.

„Už som zabudla, čo som chcela," skleslo si povzdychla a mykla drobnými ramienkami. Zasmiala som sa na nej. V porovnaní s jej spolužiakmi má až príliš vyspelé reakcie.

„Tak keď si spomenieš, prídeš sa znova opýtať," pohladila som ju po líčku, na čo prikývla a o chvíľu už sa opäť bezstarostne hrala s bábikou. Ako ja tým deťom závidím ich bezstarostný jednoduchý život, kedy je ich jediným problémom výber hračky.

Danka prišla presne na čas, aby sme sa mohli vymeniť a ja som sa ponáhľala domov najrýchlejšie ako som vedela. Mala som nakoniec hodinu navyše, pretože Tom musel dokončiť niečo v práci. Vyvenčila som teda oba psy a trochu upratala byt, lebo už bol naozaj v zlom stave. Prakticky v ňom bývali len moje psy a oblečenie, pretože ak som nebola v práci, bola som u Toma.

V polovici vysávania ma vyrušil vyzváňajúci telefón, kde na obrazovke svietilo Alexovo meno. S nadvihnutým obočím som mu dvihla a v hlave premýšľala, čo také môže odo mňa chcieť. Znel však až príliš unáhlene a ustráchane, aby som bola sarkastická.

„Alex, spomaľ! Čo sa stalo a čo potrebuješ? Nič som ti nerozumela," sadla som si na zem, chrbtom sa oprela o kuchynskú linku a nohy zložila do tureckého sedu.

„Otec je v nemocnici a nevieme, čo s ním je. Viem, že máš asi iné plány, ale nemohla by si, prosím ťa, postrážiť Adj*? Naozaj ju nemám ku komu dať a teba aj Toma má rada." Bola som vďačná sama sebe za to, že sedím, pretože informácie o Alexovom ocinovi by ma zrejme nakoniec posadila tak či tak. Je to správny chlap a vždy som ho mala rada, aj v škôlke sme si vždy vedeli dobe pokecať o hocičom. Nech mu je čokoľvek, snáď to rýchlo prejde.