ELITA 2

13. V tom prípade šťastnú cestu.

Blúdenie mestom sa jej stalo osudným. Nieže len sa stávala čím ďalej tým viac chladnou a bezcitnou, ale taktiež zistila, že je tu Jake a partia. Aj napriek veľkej zášti voči nim, sa v nej niečo pohlo.

Namiesto toho, aby to išla nahlásiť, si to nechala pre seba a sledovala ich sama. To čo sa stalo potom v clube ju trochu znepokojilo. Precitla pri pomyslení, že by ich zajali.

Museli odísť, to bol jediní spôsob, ako ďalej žiť tak ako do teraz. Sama blúdiť zákutiami mesta, čo jej pomáhalo pri love - poznala mnoho všelijakých uličiek a skratiek, a sem-tam strávila noc s Williamom. Aj keď ich vzťah už ani nebol vzťah, stále sa nerozišli.

Totižto, po čase, kedy sa Júliine schopnosti stávali samozrejmosťou a nebola až tak výnimočná, ako v ten večer, ich vzťah začal slabnúť. No aj napriek tomu, že William bol znova len v laboratóriu a ona blúdila mestom, pred všetkými držali spolu. Bol to už skôr zvyk a očakávalo sa to od nich ako od vodcov.

Deň po poslednom stretnutí Jakea bol spln, a aj keď Júlia s démonom v sebe už celkom spolupracovali, spln stále nedokázala zvládnuť. Bola zatvorená v špeciálnej miestnosti, kde sa snažila prežiť. Niekedy sa zobudila domlátená, ako sa démon snažil dostať von. Tento raz to, našťastie, dopadlo dobre a mala odreté len rameno. Cez deň ostala doma, no na noc sa vybrala späť medzi tiene ulíc.

,,Nemala by si ostať ešte oddychovať?" zastavil ju pred dverami William.

,,Už to je dobré, rýchlo sa hojím." pomykala ramenom, ktoré ešte ráno bolo pomačkané.

,,Zajtra je tá akcia, tak neponocuj dlho." pripomenul jej.

Mali lov v neďalekom lesíku, kde podľa všetkého sa mal schovávať jeden vlkolačí pár a im nemohol újsť.

,,Jasné, neboj." povedala a odišla preč.

Celú cestu, ako kráčala hlbšie do mesta, bola zamyslená. Rozmýšľala, či už Jake s partiou odišli. Na jednej strane by to chcela, ale na druhej vedela, že už by ich nikdy neuvidela. Aj keď bola možnosť, že ak sa William nedozvie čo chce a v blízkosti už nebudú žiadny vlkolaci, presunú sa na iné miesto, kde by mohli byť aj oni. Boli v Miami zatiaľ vyše pol roka a počet prípadov vlkolakov v meste sa veľmi znížil. Na akcie, ako to nazýval William, chodili už len zriedka.

,,Vidím, že aj niekto ako ty si musí vetrať hlavu." ozval sa hlas spoza rohu budovy kúsok od miesta, kde žila.

,,Niekto ako ja?" nemusela sa namáhať s hádaním, kto by to mohol byť. Avšak, zaujímalo ju, ako to myslel.

,,Niekto, kto sa tvári, že je nad vecou a nikto iný ho nezaujíma." vysvetlil svoju poznámku, pričom vyšiel z tmy a obidvaja si mohli vidieť do tvári.

,,Ja sa nemusím tváriť." opravila ho a nahodila sebaistý výraz.

,,Bohužiaľ, týmto si dokázala, že áno." odbil ju a podišiel bližšie k nej.

Predsa keď je niekto nad vecou, nemusí sa potulovať ulicami s hĺbaním vo svojej mysli.

,,Aj ten najviac nad vecou človek si musí vetrať hlavu." bola tvrdohlavá a nechcela si vyhovoriť svoju pravdu.

,,Jedine ak má pocit, že niekde schybil." taktiež aj Jake bol tvrdohlavý.

Aj keď tušil, že si Júlia nepripustí svoju ľudskú a citlivú stranu, chcel nájsť nejaký zádrheľ, ktorý by to dokázal. Aj keď bola opatrná vo vyberaní slov.

,,Záleží len na uhle pohľadu a v tomto smere vyzerá, že sa nezhodujeme." rezignovala v handrkovaní sa s ním na túto tému.

,,Tak žeby predsa existovalo nejaké my?" Jake ale stále podpichoval.

Júlia pretočila očami a povzdychla si ,,Nehľadaj niečo, kde nič nie je, Jake. Zbytočne si robíš nádeje."

,,V poslednej dobe som sa naučil, že netreba vždy od všetkého utekať so stiahnutým chvostom, ale hľadať čo i len malé zrniečko svetla, ktoré môže s pomocou vyrásť." spokojný, že povedal múdrosť sveta, sa usmial.

,,Fíha, z niekoho sa nám tu za ten čas stal poetík." trošku prekvapene sa na neho pozrela a podpichla ho.

Jake sa uchechtol ,,Vieš, trávil som priveľa času s El, tak sa to na mne podpísalo." obidvaja sa zasmiala a potom na chvíľu stíchli.

,,Chcel/a.." začali obidvaja naraz a znova sa zasmiali.

Jake spravil s rukou gesto a nechal Júliu hovoriť prvú.

,,Chcela som, že v mojom prípade už niekto pomohol zrniečku svetla vyrásť." povedala, pričom ani tak nemyslela na Williama, ako na to, aby to Jake vzdal a odišiel domov ,,Preto tu už nie je čo riešiť."

Jake chápavo prikývol a sklopil pohľad na zem.

,,Čo si chcel povedať ty?" spýtala sa po chvíli, keď sa jej zdalo, že sa Jake nechytá slova.

Začínala znieť viacej ako ona. Už nemala taký chladný tón hlasu, ako keď sa stretli predtým. Rozhovor s ním ju obmäkčil a jej hlas znel prívetivejšie.

,,Chcel som ti povedať, že už zajtra odchádzame. Trochu som sa zľakol, že sa s tebou znova nerozlúčim, keď som ťa nevedel včera nájsť." priznal ,,Nebudem klamať, že som nemal v pláne, sa vrátiť, ale keď vravíš, že už je v tvojom živote niekto iný..." mykol plecami a povzdychol si, nechcel tomu veriť, že by mal byť koniec.

Nedokázal to dopovedať a pozeral sa pri tom do zeme. Tento raz mal on pocit, že sa mu podlomia nohy a hlas. Jej slová boli ako dýka do srdca.

Obidvaja sklopili zrak. Aj po tých rokov, čo už neboli spolu to bolelo, akoby sa rozchádzali prvýkrát.

,,V tom prípade, šťastnú cestu." vyslovila prvá slová lúčenia.

Pozrel sa jej do očí, ktoré sa pozerali do tých jeho ,,Aj tebe šťastnú cestu, ale životom." venovali si posledný úsmev a Jake nakoniec bez ďalšieho slova odišiel.

Júlii vypadla slza, ktorú si rýchlo zotrela z líca. Nemohla ukázať svoju zraniteľnosť, nikdy nevieš, kto sa pozerá.

A v tomto prípade tomu tak bolo. Rozhovor si vypočul aj niekto, kto sa o tom nemal nikdy dozvedieť. Neďaleko od nich sa celý čas skrývala Yara, ktorá po odchode Júlii sa rozhodla ju sledovať.

Potmehúdskym úsmevom sa čo najtichšie vybrala za Jakom, aby zistila, kde býva a mohla to zdeliť Williamovi už aj s adresou.

Potom, ako sa Júlia podelila so svojím príbehom, bola Jakova rodina na prvom mieste v ich hľadáčiku. Celý čas ale tvrdila, že tu nie sú. Zaváňalo to veľkým problémom.

Nová časť. 😄 Vyzerá to, že ani tento odchod nebudeme bez problémov. 🙊

-P. 👋🏻