Puto: Návrat domov

18. kapitola

„Čo by ste povedali, keby sme šli v lete niekam k moru?" Sedeli sme s Tomom a Adamkom u mňa v obývačke, hladkali našu svorku psov a pozerali pritom jednu z Adamkových obľúbených rozprávok. Moja otázka však upútala pozornosť oboch mojich chlapov. Adamkovi sa hneď rozžiarili očká a začal sa radovať. Ak by aj Tom mal niečo proti, teraz už nemohol povedať nič.

Navyše, myslím, že si obaja zaslúžime aspoň na týždeň vypnúť a oddýchnuť. Mne o pár dní končí školský rok a Tom je v práci tak často, že si akýkoľvek oddych zaslúži. V poslednej dobe je Adamko viac so mnou ako s Tomom, pretože ten trčí od rána do večera v práci. Vraj maj nejakú exkluzívnu zákazku, na ktorej musí pracovať, ale aj tak tam je až príliš dlho.

„Kam by ste chceli ísť?" S telefónom v ruke sa na nás oboch pozrel. Oprela som sa mu o rameno ta, aby som mu videa d telefónu, keďže pozerať stránky cestovných kancelárií. Adamko skočil medzi nás a snažil sa dovidieť na obrázky v telefóne. Musela som ho nadvihnúť vyššie.

„Ja chcem ísť tu!" Malým prštekom ťukol po obrazovke mobilu, keď sa tam nachádzala fotka s množstvom tobogánov a detských atrakcií. Pozreli sme si fotografie hotela a nemali sme ani najmenšiu námietku. Hotel vyzeral naozaj nádherne, slušne vybavený, izby mal nádherné. Ak bude taký aj v skutočnosti, nebude sa nám chcieť ani odísť. Dokonca mal aj animátorov pre deti, ktorí každý večer robili detskú diskotéku spojenú s rôznymi súťažami a počas dňa ich zabávali v bazéne. Myslím, že sme si vybrali skvelé miesto.

Tom sa teda ujal objednávania a po pol hodine dohadovania sa sme mali konečne vybratý termín. Už chcel všetko záväzne objednať, keď Adamkovi skrsol v hlavičke nápad. Chcel s nami zobrať aj Adjatay.

Tí dvaja si perfektne rozumeli, dokonca sa Adam pozná už aj s Tobiasom. Zakaždým, keď bol u mňa som musela zavolať Alexovi, nech donesie Adj. Občas si zasa on zobral Adamka k sebe, pretože ja som musela pracovať na preklade knihy. Tomovi to, našťastie, nikdy neprekážalo. Až prekvapivo si s Alexom rozumeli a vôbec po sebe nevrčali. Pritom všetci dobre vieme, že ak by boli psy, už by sa zo žiarlivosti navzájom dohrýzli.

„Adamko, neviem, či Adj nemá náhodou plány s ujom Alexom. Vieš predsa, že chcela ísť v lete k starým rodičom do Afriky," smutne som mu oznámila túto informáciu, ktorú mi malá Adjatay pravidelne v škôlke opakovala. Už v marci prišla s nápadom odísť počas leta do Afriky, kde by si jej tatko - ako Alexa volá -, oddýchol od tréningov a zápasov. A vraj, ak by sa mu tam zapáčilo, ostali by tam aj bývať. Zlatá naivita malých detí.

„A nemôžeš mu zavolať?" Ti prosebné oceány, ktoré na mňa uprel by presvedčili hocikoho. Rýchlo som ešte pozrela na Toma, ktorý len mykol plecom, že jemu je to jedno. Naozaj mi práve pomohol... Nebolo by predsa len jednoduchšie, ak by bol s Alexom na nože a tým pádom by tento nápad Adamovi zatrhol? Teda, nie žeby som tam Adjatay nechcela... ale mala to byť dovolenka, kde by sme boli len my traja. Nuž, neostávalo mi nič iné, než Alexovi naozaj zavolať.

Čakala som, kým mi Alex hovor zodvihne a keď už som to vzdávala a chystala sa položiť, ozvať sa mi v telefóne jeho hlas.

„Noe?" Áno, stále ma tak volá. Áno, stále to má na mňa akýsi zvláštny vplyv. Ale cez telefón to predsa nemá šancu zistiť. Našťastie.

„Um.. ahoj Alex.. plánujeme s chalanmi akurát spoločnú dovolenku a Adamko by bol rád, ak by s nami šla aj Adjatay. Ak teda nemáte iné plány." Som rada, že viem normálne rozprávať a nezakoktala som sa. Presne toho som sa totiž obávala. Nerada vybavujem takéto záležitosti cez telefón, a vlastne celkovo. Cítim sa akoby som na tú druhú osobu vytárala nátlak a ona mi musela vyhovieť.