RED

Pred dvoma hodinami

„Tu máš ešte kúsok," povie mama a zoberie z toaletného stolíka vlhčený obrúsok a zotrie neprimerane červenú škvrnu z môjho čela. Vzdychne si. „Och, zlatíčko."

„Nie, mami, prosím, len mlč," skočím jej do reči skôr, ako by vôbec mohla pokračovať. Hneď zatvorí ústa, nezdá sa, žeby sa urazila a ďalej pokračuje vo svojej doterajšej činnosti. Zatvorím oči a zúfalo chcem potlačiť ten nepokoj vo mne. Celá hruď mi vibruje strachom a beznádejou, nepreliatymi slzami a obrovským smútkom. Najviac sa však asi bojím. Mám studené ruky a oblieva ma studený pot.

Mama však nevydrží dlho mlčať. „Ako sa ti to podarilo?" Sama má čo robiť, aby sa tu nezložila a neplakali sme spolu. Ale čo jej mám akože povedať? Hm, rúž na čele sa ťažko vysvetľuje, tak či onak by to nepochopila. Nemám sily jej niečo hovoriť, akokoľvek hlúpe to je. A možno by som nám tým obom zodvihla náladu. Možno by sme sa na krátku chvíľu usmiali. Možno by sme na krátku chvíľu zabudli a boli len my dve. Matka a dcéra. Dve ženy, z toho jednu by čakal jej vytúžený deň. Vytúžený,...

Označkuje si ťa,... v tom momente sa mi v mysli vynoria spomienky na jeden z mála rozhovorov s mojou najbližšou priateľkou, ...tak to robia všetci. Akoby som už nemala nárok byť šťastná. Už vieš, kto to je? Zásadná otázka, na ktorú som nepoznala odpoveď ani vtedy a ani dnes. Teda, niečo už viem. A to niečo nie je vôbec pekné.

Sekundy ubiehajú v trápnom tichu, zatiaľ čo ja sedím a mama ma pripravuje a maľuje. Snaží sa. Veľmi. Bod pre ňu. Každú chvíľu zaletím pohľadom do jej očí a vidím v nich to, čo mám ja v tých svojich. Slzy. Množstvo sĺz. Každú chvíľu prehltne a zhlboka sa nadýchne. „Si prekrásna," zhodnotí smutným hlasom. Nemala by sa ale radovať?

Ešte pred niekoľkými hodinami som ležala v posteli sama po prebdenej noci a uvažovala, kam speje môj život. Bola som vzorná dcéra, snažila sa potešiť rodičov, spoločnosť a aj samú seba. Každá pochvala, jednoducho všetko smerovalo tam, kam som si myslela, že bude viezť môj život. K samostatnosti. Ale čo robím teraz? Teraz tu roním jednu slzu za druhou, pretože ich už nedokážem dlhšie zdržiavať a mama ich neúnavne osušuje. Neustále opravuje napáchané škody, pretože o niekoľko minút sa všetko skončí. Moje šťastie, moja radosť, tá pomyselná samostatnosť a sloboda.

Sloboda. Čo to vlastne je?

Robiť vlastné rozhodnutia, spadnúť na hubu a hneď sa z toho spamätať, žiť si podľa vlastných pravidiel, spoliehať sa na seba a svojich blízkych. Že vás stále ochránia, zastanú sa vás a samozrejme, že vás budú milovať.

A čo urobili tí moji?

Podpísali zmluvu s diablom. S diablom v ľudskej koži.

Niekto zaklope, ale nepočká na pozvanie a hneď sa otvoria dvere. Sekundu hľadím do zrkadla, prekvapená temnou postavou za mojím chrbtom. Vkročí dnu, ladne sa presunie dva kroky za prah a dvere nechá otvorené.