Albert (SK)

Albert

Upozornenie: Je to "psycho-hororová" poviedka s postavou dieťaťa, takže, citlivejšie povahy, čítate na vlastné riziko 😊

„Nedovoľ, aby nás videli."

„Po tejto vete som si uvedomila, že sa niečo deje s mojím synom," povedala terapeutke.

Sedela v jej kancelárii po prvýkrát a už to tam nenávidela. Nechcela prísť, ale každý ju nútil do tejto návštevy. Aj ich nenávidela. Nevedeli ani hovno o tom, čo sa naozaj stalo, a napriek tomu si mysleli, že majú právo dávať jej akékoľvek rady. Nerobilo jej problém poslať ich do čerta. Urobila to. Nepomohlo. Po všetkých hádkach jej bolo jasné, že ak chce, aby stíchli, túto návštevu bude musieť absolvovať. Jedno sedenie ju nezabije.

Takže sa ocitla v nepohodlnom kresle, v smradľavej kancelárii, kde všetko, čo videla, boli kopy a kopy papierov a kde mala pocit, že sa jednoducho nevie poriadne nadýchnuť. Pozrela na otvorené okno dúfajúc, že sa ku nej čerstvý vzduch dostane rýchlejšie, keď ho popoženie svojím prosebným pohľadom.

Človek by si myslel, že kancelária psychoterapeuta má byť útulná. Veď ako inak by si tu ľudia mohli vyliať srdce, však? Nuž, v tejto prekliatej miestnosti nemali na výber.

„Povedzte mi niečo o vás a vašej rodine," požiadala ju terapeutka, akoby ju ani nepočula.

Pozrela na ňu. Klamala by, keby tvrdila, že je nepríjemná. Vskutku bola tá najpríjemnejšia vec v tej posratej kancelárii. Blond vlasy jej padali na ramená, biela blúzka a modrá sukňa vyzerali byť vzorovo vyžehlené. Jej veľké zelené oči ju pozorne skúmali, no ona sa aj tak najviac sústredila na jej pokojný hlas, ktorý jej takmer spôsobil, že zabudla, v akom odpornom priestore sa vlastne nachádza.

„Ak vám to neprekáža," dodala.

„Je to v poriadku." Vystrela sa a hľadiac striedavo na ňu a na okno, spustila: „Vydala som sa ako dvadsaťdvaročná. Väčšina ľudí si myslela, že som buď slepo zamilovaná alebo beznádejne hlúpa. Úprimne, bola som oboje. V dvadsiatich piatich sa nám narodil Albert – náš syn. Teraz mám tridsať a som tu."

Terapeutka si voľačo zapísala do notesa, potom sa opýtala: „A váš manžel? Kde je teraz?"

„Teraz? Pravdepodobne s jeho prekliatymi kamošmi v herni a prehráva všetky peniaze." Mykla plecami.

„Prisilno ste pohodili ramenami."

„Prosím?"

Ukázala na ňu perom. „Vaše plecia. Mykli ste nimi takým spôsobom, že je jasné, že vám manžel nie je ľahostajný."

Čo si to o nej myslela? Že je tá najpríjemnejšia vec v kancelárii? Zízala s pootvorenými ústami a nevedela, čo povedať. Mohla by sa naštvať a brechnúť po nej, aby ju neanalyzovala, ale toto sedenie ju stálo dvestopäťdesiat dolárov, takže keby to spravila, bola by ešte hlúpejšia, ako keď sa vydala.

Takže iba opätovne pohodila ramenami, tentoraz iba trochu, a poznamenala: „Možno. Neviem. Stále spolu žijeme, stále sme manželia, ale vlastne netuším, prečo sme sa ešte nerozviedli. Sotva sa rozprávame, spí na gauči. Viete, typický príbeh."

Pousmiala sa. „Nemyslím si, že váš príbeh je typický." Odkašlala si a pokračovala: „Aké bolo vaše manželstvo pred tým, než sa to stalo?"

„Normálne. Dobré. Myslím. Takmer štyri roky sme boli iba my dvaja. Dosť sme cestovali. Boli sme aj v Európe. Myslím, že sme boli šťastní. Neviem. Nepamätám si."

Nadvihla obočie. „Nepamätáte si?"

„Snažím sa zabudnúť. Na všetko."

„Tak prečo ste tu? Ľudia za mnou zvyčajne chodia, keď sa chcú s niečím vysporiadať. Nie zabudnúť."