Soulmate [Dokončené]

Z pekla do pekla

Celý život somnou môj nevlastný otec zaobchádzal ako s handrou. Bola som preňho len slúžka. Bil ma, zatváral v pivnici s potkanmi a nútil ma tam spávať. Musela som variť, prať, upratovať a obsluhovať ho.

Často býval opitý a každý večer do domu chodili jeho kamaráti a hrávali poker. Boli to slizkí a opití chlapi s plnými ústami úchylných rečí.

Keď som mala 13 rokov, začal drogovať. Stala sa z neho obyčajná troska. Predával všetko, čo malo nejakú cenu, len aby mal na drogy. Môj nevlastný otec dokonca spravil aukciu medzi jeho kamarátmi a predal ma.

Na poslednú chvíľu prišiel miestny farár a ponúkol za mňa viac peňazí. Tešila som sa, že konečne újdem z tohto pekla. No to som ešte netušila, že som vkročila ešte do väčšieho.

Auto zastavilo pred kostolom. Vystúpila som z auta v dotrhaných a špinavých veciach.

,,Poď dieťa moje." Povedal farár a začal kráčať popri kostolu.

Za kostolom bol cintorín. Museli sme prejsť až úplne nakoniec k fare. Pripomínala kaštieľ z minulého storočia.

Vošli sme dnu. Bolo to tu celkom zachovalé ale predsa staré. Vyšli sme po schodoch až úplne hore na povalu. Keď otvoril dvere, bola tam stará nemocničná posteľ, nočný stolík s malou lampičkou a veľa krabíc a starého nábytku.

,,Bohužiaľ, nič lepšie nemám." Pousmial sa.

,,Je to v poriadku. Ďakujem aj za toto." Pozrela som naňho vďačne.

,,Nechám ťa zabývať. Raňajky sú o 8, obed o 12 a večera o 19. Dievčatá ti vysvetlia ostatné." Zatvoril dvere.

Obzrela som sa po izbe a sadla si k oknu v tvare kruhu. Mala som výhľad na les, pri ktorom končil cintorín.

Keď sa stmievalo, vyzeralo to strašidelne. Cintorín zahalila hmla a bolo počuť rôzne zvuky, výkriky a praskanie konárov v lese.

Vždy ma niečo fascinovalo na strachu, temnote a smrti. Nemohla som si pomôcť.

Klop klop

,,Môžem?" Vo dverách sa objavila blonďavá hlava.

,,Á-áno." Prikývla som.

Vošla dnu nízka blondínka a zatvorila dvere. V rukách držala dlhé biele úzke šaty na ramienka, s jemným výstrihom.

,,Tieto ti zatiaľ postačia." Usmiala sa ,,ukážem ti kúpeľňu. Poď."

Potiahla ma dolu schodmi do jedných dverí. Vošli sme obe a zamkla sa somnou vnútry. Nerozumela som tomu. Vzala uterák a prehodila ho cez zrkadlo.
Pustila vodu vo vani, v umývadle a aj v sprchovom kúte.

,,Prvé pravidlo. Vždy sa zamkni a preves uterák cez zrkadlo." Varovala ma.

,,Prečo?" Nechápavo som na ňu zažmurkala.

,,Pretože ten starý úchyl stojí za tým zrkadlom a honí si ho na nás. Zamykaj sa aby ti sem nemohol vtrhnúť." Vysvetlila ,,a teraz sa rýchlo osprchuj. Ostatné ti poviem v izbe." Šepla a otočila sa mi chrbtom.

Teraz som sa naozaj bála. Nemala som poňatia, čo je toto za miesto. Vedela som jediné. Z pekla som sa nedostala ale stále som v ňom.

Osprchovaná a čistá som si obliekla šaty a dievča ma vtiahlo naspäť do mojej novej izby. Zamkla za sebou dvere a porozhliadla sa všade. Do každého kúta, do každej veľkej krabice. Sadla si vedľa mňa na posteľ a pozrela na mňa.

,,Vždy si zamykaj izbu. Aj keď odchádzaš. Kľúč si ber so sebou. Po príchode do izby vždy skontroluj všetko, či ten starec tu nie je schovaný. Na raňajky, obed a večeru vždy musíš prísť presne. Inak si ťa zavolá do kancelárie a bude chcieť od teba rôzne veci." Začala.

,,Aké?" Zovrelo mi žalúdok od strachu.

,,Bude chcieť aby si sa ho chytala na rôznych miestach alebo aby si chytala seba. Kým nemáš 18, nedotkne sa ťa ale potom, bude chcieť od teba sex." Šepkala.

,,Preboha ale veď to je farár!!" Zhíkla som.

,,Jediné kresťanské, čo je tu, sú obrazy na stenách. Inak to tu patrí diablovy." Pokrútila hlavou.

,,Každý deň po raňajkách ideme všetci do kostola a tam sa modlíme až kým nie je čas obeda. Poobede trávime čas mimo kaštieľa. Serena a Lily chodievajú do mesta. Ja chodievam do knižnici tu v dedine. Neviem, kam pôjdeš ty ale nikdy nezostaň tu v kaštieli. Vráť sa tesne pred večerou. Po večeri odídeme spolu, osprchujeme sa a rovnou čiarou pôjdeme do svojich izieb. Za žiadnu cenu potom nevychádzaj z izby. Nikdy. Aj keď ti bude klopať na dvere. Tvár sa, že spíš. Rozumieš?" Šepla.
Potichu som prikývla.

,,A teraz ako pôjdeš do s okej izby?" Šepla som.

,,Dnes tu zostanem s tebou." Pozrela na mňa.

,,V poriadku." Prikývla som.

Obe sme si lahli do posteli.
,,Ako sa voláš?" Prerušila som ticho.

,,Sophia a ty?" Pozrela na strop.

,,Laura." Pousmiala som sa.

Do pár minút Sophia zaspala. Potichu som sa postavila a opäť si sadla k oknu. Zahľadela som sa na  les a niekoho som videla. Siluetu nejakého človeka. Pozeral mojim smerom a ja naňho. Mala som nutkanie žmurknúť. Keď som tak spravila a znovu otvorila oči, silueta tam nebola.

Mala by som sa báť.

Veď predsa kto chodí na strašidelný cintorín pre lese a ešte k tomu v noci?

Ale opak bol pravdou. Nebála som sa. Mala som nutkanie ísť bližšie.