EXITUS

1. Bandita alebo únosca

V náručí slnečných lúčov sa les pomaličky prebúdzal do nového dňa. Zelené listy stromov, zdobené rannou rosou, tancovali na pomalú melódiu vetra. Voňavé kvety navôkol sa nesmelo otvárali a mlčky zdravili princeznu Elmyndu. Šum potôčika neďaleko, či spev vtákov len pridávali na hodnote tomuto umeleckému dielu, namaľovanému tým najlepším umelcom - Matkou.

V tomto prostredí, akoby vytrhnutom z rozprávkovej knihy, kráčala Elmynda so svojím verným priateľom, kráľovským strážcom Amorom. Ich kroky ladili s tichými šepotmi čarovného lesa. Sem-tam praskol konárik pod tiažou ich nôh. A hoci tu Amor bol len preto, že kráľ princeznú za žiadnych okolností nechcel nechať samú, Amor bol dobrým spoločníkom. Aj keď hlučným...

,,Amor, vyzuj si tie topánky," zahriakla ho princezná s úsmevom na perách, ,,tým rámusom odženieš všetku zver."

,,To tu mám kráčať naboso, aby ma uštipol nejaký had? Asi ste stratili rozum, princezná." Venoval jej naoko pohoršený pohľad.

,,Prikázala som ti, aby si mi v súkromí nevykal. Cítim sa tak ako otec." Pokrútila hlavou.

,,Prepáčte, princezná. Ale keby niekto začul, že vám tykám, moja hlava by už nebola na jej mieste." zašepkal jej do ucha.

,,Tvoja hlava aj tak nie je na jej mieste." podpichla ho a hneď sa naňho usmiala, keď si ju k sebe pritiahol do narúčia.

,,Aj to len kvôli vám, princezná." odvetil a venoval jej bozk, ktorý mu s radosťou opätovala. ,,Elmynda, čo ak nás niekto zbadá a povie to vášmu otcovi?"

,,V tom prípade sa musíte rozhodnúť, čo je pre vás dôležitejšie, strážca," pošepkala mu do ucha a ruky mu položila na ramená, ,,vaša hlava alebo ja."

Obaja sa na seba zamilovane usmievali, kým kráčali ruka v ruke lesom. Hoci lov v lese nebola úplne tá najromantickejšia aktivita. Bola to však aktivita, ktorú mohli stráviť osamote. Ďaleko od zvedavých očí a pier, ktoré mohli hocikomu vyzradiť, čo sa za hustými stromami lesa dialo. Bola to stretávka dvoch zamilovaných duší, ktoré by zamilované byť nemali. Láske nerozkážeš, avšak láska nezohrávala veľkú rolu vo svete, v akom žili. Jej otec ju vždy považoval za akýsi luxus, ktorý si tí najmocnejší nemohli dovoliť. Tým sa akýmsi spôsobom kompenzovalo to, že okrem nej si mohli dovoliť všeličo.

Avšak pre ňu bola láska drahšia, než akékoľvek šperky, ktoré vďaka svojmu postaveniu vlastnila. Bez váhania by ich vymenila za pravú lásku. A vedela, že jej otec, kráľ Edírie, aj napriek svojmu postaveniu okúsil, čo je láska. Jej matka. No tá opustila tento svet hneď, ako sa Elmynda stihla nadýchnuť. Akoby svoj posledný dych darovala práve jej narodenej dcére. Nikdy svoju matku nepoznala, ani čo i len deň, no vnútri cítila, že vďaka tomu je s ňou naveky spätá.

Preto ju otec nikde nechcel pustiť samú, všade bola prenasledovaná strážcami, služobnými a dvornými dámami. No v jeden deň s otcom urobila dohodu. Žiadala jedno miesto, kde by od toho všetkého mala aspoň na chvíľu pokoj. A na oplátku jednoducho nebude vyvádzať. Hoci pri jej povahe to bolo ťažké splniť. Aj napriek jeho silnej potrebe chrániť ju, s tým súhlasil. Možno vedel, že žiaden vták nemôže žiť celý život v klietke. A tým Elmynda bola- vtákom, ktorý túžil z tej klietky vyletieť veľmi vysoko.

Amor zdvihol zo zeme kameň a hodil ho smerom k malému kŕdľu bažantov. Tie okamžite vyleteli z miesta, no pre pár z nich už bolo neskoro. Ostrý šíp preletel cez ich drobné telíčko a uštedril im smrteľnú ranu, vďaka čomu padli na zem. Elmynda zavesila luk na rameno, pričom sa spokojne usmiala na Amora.

,,Nie zlé," poznamenal a sledoval Elmyndu bežiac si pre svoj úlovok, ,,pôjdem k jazeru nachytať pár rýb." Elmynda nestihla ani čo i len prikývnuť a už ho bolo preč.

Avšak tým sa dlho nezapodievala, pretože nečakaná bodavá bolesť v jej ramene ju donútila bezmocne padnúť na zem. Presne tak ako tie bažanty, ktoré usmrtila. Aj napriek veľkému strachu a zmätenosti ostala ležať na zemi a priškrtene skríkla na Amora. Pravou rukou si nahmatala boľavé miesto na ramene, aby zistila, že v ňom má zapichnutý šíp. S veľkou bolesťou ho vytiahla, no potom si všimla zvláštnu modrastú tekutinu tečúcu z jej rany. V momente pochopila, že šíp bol otrávený.

Začala sa plaziť po zemi preč od svojho útočníka, aby ju nemohol trafiť aj druhýkrát. No bola si istá, že s raneným ramenom a jedom v krvi nebude rýchlejšia ako on.

Počula, že sa k nej zozadu blíži. Rozhodla sa, že snaha o útek je márna a tak sa radšej bude brániť. Veď ju predsa učili bojovať! S viditeľnou ťažkosťou vytiahla z tulca šíp a natiahla ho na tetivu.

Otočila sa dozadu a namierila ho na útočníka, no tam na ňu čakalo prekvapenie.

Stál tam mladý muž s vražedným pohľadom na jeho bledej, avšak pohľadnej tvári, odetý v čiernom. Ba aj jeho vlasy boli čierne ako havranie perie. Jednou rukou držal Amorovi ústa a tou druhou nôž. Tesne pri jeho hrdle.

,,Čo chcete?" vystrašene naňho skríkla, no stále naňho mierila, hoci vedela, že Amora by pred útočníkom nestihla zachrániť včas. Ale keby ho naozaj chcel zabiť, už by to bol urobil. Musel to byť len akýsi bandita, ktorý chcel pár zlatých.

,,Teba." tajomne odvetil a venoval jej ten najhrozivejší úsmev, aký kedy videla. To, a aj jeho slová, v nej vyvolali čistú hrôzu. Nechápavo sa zamračila, no o chvíľu jeho slovám porozumela. Nechce pár drobných, chce oveľa viac. A to získa len tak, že ju unesie.

,,Pôjdem. Nebudem klásť žiaden odpor... len mu neubližujte." odpovedala autoritatívnym hlasom, akým ju učila jej guvernantka Bettie.

,,Dojímavé," povedal stále s hrozivým úsmevom na perách a jeho modrými očami sa vpíjal do jej duše. Chvíľu ostal ticho, akoby nad jej ponukou premýšľal, no potom Amora surovo buchol po hlave. Len matne videla, ako padol na zem. Chcela sa k nemu rozbehnúť a zistiť, či je v poriadku, avšak pomaly cítila, že upadá do bezvedomia.

Čochvíľa bol neznámy pri nej, s ľahkosťou ju zdvihol na ruky a kráčal s ňou bohvie kam. Viečka jej oťažievali, nezmohla sa na žiaden protest a posledné, čo do vzduchu bolestne šepla bolo: ,,Amor."

,,No konečne. Chvíľku som si myslel, že ostanete spať naveky, princezná."

∞∞∞

(1004 slov)