Školský výlet

Časť 1 - Začiatok týždňa

"Máš všetko?" opýtala sa Karinina mama, stála vo dverách a očami prechádzala po batožine ktorú v ruke držala jej dcéra. 

"Neboj sa, ak by som niečo zabudla požičajú mi spolužiačky," odpovedala s úsmevom Karin a na rozlúčku ju objala. Vyšla z domu a nastúpila do auta kde na ňu už čakal jej otec. Sadla si dnu a cez okno zamávala svojej mame ktorá na ňu pozerala z dverí. 

"Tešíš sa?"

"Hrozne."

Otec sa na ňu usmial a dupol na plyn. Mali sa stretnúť na parkovisku za školou, bolo práve pol siedmej ráno, keď Karinin otec vošiel na parkovisko. Autobusy už stáli na parkovisku a okolo nich bola skupinka niekoľkých deciek ktorý sa náhlili dnu. Hneď ako auto zastalo Karin vystúpila a rozbehla sa k učiteľke. 

"Prepáčte, že meškám. Tu je môj preukaz poistenca," povedala a začala sa hrabať vo svojej peňaženke. Pani učiteľka Ružičková, stará päťdesiatnička si ju prísne premerala. Karin sa neisto usmiala a podala jej kartičku a peniaze. 

"Nastúp si," zamrmlala Ružičková a ukázala na červený starý autobus. Karin pribehla k otcovi, rýchlo sa z ním rozlúčila a nastúpila do červeného autobusu. 

"Konečne si tu! Už som si myslela, že si zaspala," ozval sa jej známy hlas, zo zadu na ňu kričala a mávala Zuza. Karin k nej s úsmevom podišla a sadla si na voľné miesto vedľa nej. "Kde si toľko trčala?" 

"Spomalila ma mama, ako vždy si musela skontrolovať či mám všetko." 

"Tvoja mama je prehnane starostlivá," poznamenala. Karin pokrčila plecami. Zuza sa odrazu otočila na Patrika. "Prečo si zo sebou zobral aj hokejku?" 

Patrik zdvihol hlavu od knihy, bolo o ňom všeobecne známe, že miluje hokej. Hokejku si nosil takmer všade kde išiel. "A prečo nie?" opýtal sa a znova sa začítal do knihy ktorú mal na kolenách. 

"Čo to čítaš?" spýtala sa Karin.

"Svetová vojna Z."

"Nebol na to aj film?" ozvala sa Zuza.

"Hej bol, ale nevidela som ho."

"Ten film mám stiahnutý na USB, si pozrieme na chate," pripojil sa Aleš ktorý sedel v druhom rade, v ruke držal modré USB a mával ním. 

"Má tu vôbec dakto notebook?" 

Aleš kývol rukou za seba kde sedel Roderik. "On ho má."

"Dovolia nám to učiteľky?" nervózne ich prerušila Karin.

"No ták, Karin. Sme stredoškoláci, toto by nám mohli odpustiť a nebuď tak posratá," štuchla do nej Zuza.

Karin jej chcela niečo odvrknúť, ale zastavil ju hlas Ružičkovej ktorý sa pomocou mikrofónu niesol celým autobusom. "Cesta bude trvať necelé dve hodiny. Na chate bude aj zdravotník takže ak by sa stal úraz vyhľadajte jeho," odmlčala sa. Autobusár naštartoval motor, celým autobusom to začalo triasť ako keby sa mal každú chvíľu rozpadnúť. "Pauza sa robiť nebude, ak by však niekto potreboval len nech sa ozve," skončila Ružičková a vypnutý mikrofón vrátila na miesto. 

Červený autobus vyštartoval z parkoviska ako prvý a modrý menší ho nasledoval. Karin sa uvolnila na sedadle. Hlavu si oprela o opierku a zaspala, včera večer od nedočkavosti nedokázala zavrieť oči. Zuza si to nevšímala a pustila sa do reči s Leou a Ninou, ktoré sedeli pred nimi. 

"Čo tam vlastne budeme robiť?" opýtala sa Lea.

"Neviem, pravdepodobne nejaká turistika."

"No výborne len to mi chýbalo," odfrkla Nina a namrzene sa zadívala na svoje tenisky, okrem nich už mala len papuče do chaty. "Nechcem si ich zničiť."

"Keby náhodou mám tu náhradné topánky, požičiam ti ich," navrhla Zuza, Nina s vďakou prikývla a unavene sa oprela o sedadlo. "Som unavená asi si pospím ako Karin."

Nina len neprítomne prikývla aj jej sa chcelo spať, ešte pred pol hodinou bola plná energie, ale akosi z nej zmizla. 

Lea si dala do uší sluchátka a pustila si pesničku. Oprela si hlavu o okno a zadívala sa von. Stromy okolo nej rýchlo mizli ako šmuha.  V lese však niečo zasvietilo, mihlo sa to len na chvíľu, ale vyzeralo to ako červené svietiace oči. Lea prudko trhla hlavou do zadu, z lesa naozaj svietili červené oči a čo bolo ešte horšie, približovali sa. Vyvalila oči a snažila sa potlačiť prudký nával paniky ktorý jej zvieral hrdlo. Nedokázala od tých očí odtrhnúť zrak, bála sa, že ak z nich spustí oči tak to zrýchli. Ľavou rukou chytila Ninino plece a zatriasla ním. Nina však nereagovala. Tie oči ju hypnotizovali, na Leu zrazu začala padať neuveriteľná únava. Strach ktorý ju zvieral začal slabnúť až zmizol v útrobách tmy. 

--O 2 hodiny neskôr--

Ružičková potriasla hlavou, ležala na schodoch autobusu a bolel ju celý človek. Posledné čo si pamätala bolo ako si sadla na schody lebo začínala byť unavená. Zaspať na na takom mieste! zhrozila sa. Rýchlo zdvihla hlavu a pozrela na miesto vodiča. Autobusár však chýbal. Zamračene sa postavila a poobzerala po autobuse. Všetci žiaci sa práve zobúdzali zo spánku. Pani učiteľka Rufáková ktorá bola na konci autobusu a dávala pozor na žiakov sa tiež práve zobudila, obidve učiteľky si znepokojene vymenili pohľady a vyšli z autobusu.

Lea prudko trhla telom a obzrela sa za seba. Červené oči tam však už neboli, pokojne vydýchla. Strach ju však ešte neopustil. Pozrela sa von. Vonku sa o niečom bavili Rufáková a Ružičková, o pár metrov ďalej stál zaparkovaný modrý autobus, práve z neho vychádzali telocvikár, učiteľky Lucňánová a Smutová. 

"To je naša chata?" ozval sa Kristián z druhej strany autobusu. Všetci sa zhŕkli okolo okien na ľavej strane. Na menšom kopčeku stála dvojposchodová chata. "Nie je dajak malá? A kde je tá dedina?" 

Lea zostala na svojom mieste a obzrela sa na druhú stranu, cez cestu do lesa. Zbadala ako sa z lesa k autobusu približuje obrovské čierne zviera z červenými očami. Na jeho veľkosť bolo to zviera neuveriteľne rýchle, Lea otvorila ústa a zvrieskla.