Lost and Found (OnePiece Sk story)

Stretnutie

Prechádzala som sa po ostrove, keď som zrazu zbadala, že sa ľudia začali chovať nejako inak, nezvyčajne. Pozerali sa jedným smerom, odstupovali do strán akoby sa niekomu vyhýbali. Vytvorili uličku akoby prichádzal niekto dôležitý. Keď už boli všetci rozostúpení, len ja som zostala stáť sama v strede, konečne som zbadala kvôli komu tu je taký povyk. Nebol to nikto dôležitý, len obávaný. Bol to pirát. Bartolomeo "the Cannibal". Videla som jeho plagát s odmenou. Zamyslene som sa naňho pozerala, keď ma zrazu vytrhol z myšlienok nejaký muž. "Hej dievča! Choď nabok, je to pirát! Ak ho naštveš, zabije ťa!" Pozrela som sa smerom kde stál ten muž. Vyzeral vystrašene, bol uväznený medzi masou ľudí a nervózne pozeral striedavo na mňa a na Bartolomea. Ja som sa len milo usmiala. "Nebojte sa, bude to v pohode". On sa len nechápavo pozeral s vygúlenými očami. Ja som už zas venovala pozornosť tomu vysokému pirátovi s dlhými zelenými vlasmi vyčesanými dohora a červenými očami. Vykračoval si aj so svojou posádkou akoby si nevšimol čo sa okolo neho dialo. Všimla som si že mal piercing v nose a veľké tetovanie na hrudi. Keď už stál blízko pri mne zastavil, jeho posádka zastavila za ním. Uprene na mňa pozeral. Bez slova. Tiež som naňho pozerala s kamennou tvárou. Čakala som čo povie. Nechystala som sa mať prvé slovo. Ticho sa predlžovalo, nikto z nás sa ani len nepohol, keď zrazu konečne prehovoril: "Uhni z cesty zasran". Usmiala som sa, nie drzo, obyčajne, milo a odpovedala som mu: "Si naozaj taký drzý ako sa o tebe rozpráva, Bartolomeo". Uškrnul sa a povedal: "Odvážna. Asi nebudeš len obyčajná miestna ha?" Tentoraz som sa uškrnula ja. "To teda nie som". "Kto si? Vyzeráš, že cestuješ. Si pirátka?" opýtal sa ma na rovinu. Ľudia sa snažili pomaly a nebadane odísť aby sa nepriplietli do niečoho, čo by ich mohlo ohroziť. "Hmm, si príliš zvedavý. Bola by to nuda keby ti to hneď poviem. Ak ťa to naozaj zaujíma, skús to zistiť." Ešte stále som sa uškŕňala popri tom ako som prešla okolo neho. Bola som na odchode keď na mňa zrazu zakričal: "Počkaj!" Otočila som sa a čakala som čo príde. "Nezahrávaj sa so mnou. Ak vieš kto som, vieš čoho som schopný." Hravo som sa usmiala. "Veď ja viem... Meo (skratka jeho mena, BartoloMEO, A.N.). Pred tým ako som stihla rýchlo zmiznúť som si ešte všimla, že na mňa škaredo zazeral. Asi sa mu jeho nová prezývka nepáči.

O niekoľko hodín

Sedela som pod stromom na neďalekej lúke za mestom. Rozmýšľala som čo ďalej. Loď som už nemala. Zničili ju pri poslednej plavbe piráti, ktorí na mňa zaútočili a búrka, ktorá sa tam z ničoho nič prihnala. Bola to malá lacná loďka. Ale stačila mi keďže som cestovala sama. Musím si zohnať odvoz na ďalší ostrov. Tu je nuda. Zapozerala som sa na nebo a do hlavy sa mi vtrela spomienka na dnešné dopoludnie. Ani neviem prečo som sa chovala tak "záhadne". Asi sa len nudím. No čo. Aj tak sa už nestretneme. Kašlať na to. Idem si zohnať niečo jesť a pôjdem do penziónu kde som ubytovaná. Posledné peniaze, ktoré som pri sebe mala som utratila za ubytovanie a niečo som si odložila na jedlo. Nemám sa s čím plaviť. Všetko čom som mala sa potopilo na dno mora a ja som nejakým zázrakom doplávala na kuse dreva z mojej lodi až sem. Naposledy ma zachránila. Ubytovanie mám zaplatené už len na tri dni. Musím čo najrýchlejšie zohnať niekoho, kto má namierené na ďalší ostrov.

Na ďalší deň

Je jedenásť hodín dopoludnia. Vstala som už pred troma hodinami. Chvíľu som sa povaľovala v posteli. Vstávanie nepatrí medzi moje silné stránky. O hodinu som vyrazila do mesta pripravená niečo zjesť. Teraz sa už hodinu prechádzam po meste. Neviem čo je dneska za deň ale ešte som nenašla nič, čo by bolo otvorené. Toto mesto je celkom veľké, dúfam že trafím naspäť do penziónu. Počkať. Niečo cítim. Jedlo. Áno rozhodne to je jedlo. Konečne, už som fakt hladná.

Nakúpila som si rôzne druhy pečiva. Slané, sladké, proste všetko. Bola som tak hladná, že som sa po príchode do tej malej pekárničky nevedela rozhodnúť čo skôr. Pečivo je čerstvo upečené, takže je ešte príjemne teplé. Po chvíli chôdze som sa posadila v blízkom na parku na lavičku. Oproti bol stôl a ďalšia lavička. Asi na nejaké posedenie pre viac ľudí. Vychutnávala som si posledný čokoládový koláčik, ktorý už trochu vychladol než som sa cez všetko ostaté jedlo dostala až k nemu, keď si zrazu niekto prisadol na lavičku oproti a predo mňa položil nejaký kus papiera. Pozrela som sa na kto to je a čo chce. Bol to... Bartolomeo??? Čo chce? Mal na sebe oblečené to čo včera. Tmavý bordový kabát, červeno žlté trojštvrťové nohavice, za ktorými mal zastrčenú dýku, čierne vysoké čižmy a samozjrejme žiadne tričko. Pozrela som sa na neho s nechápavým pohľadom, prehltla som posledný kúsok koláčika a spýtala som sa ho: "Čo to je?" "Otoč to" povedal mi s podivným pohľadom. Až teraz som si všimla, že nemá normálne zuby ale.. tesáky. Hmm určite má niečo za lubom. Pozrela som sa na obyčajný papier, ktorý ležal predo mnou na stole. Chytila som ho a pomaly otočila. Bol to môj plagát s odmenou. "Khin "The Psychopath". Takže si pirátka." "Nehovor mi tak. Nie som žiadny psychopat. Neviem kde mariňáci prišli na takú trápnu prezývku". Povedala som mu a s otráveným výrazom som sa pozrela do boku. Čo tu vlastne robí. Myslela som si, že sa už neuvidíme. Žeby ho natoľko zaujala moja odmena? Mám odmenu 100 00 beli. Ale on má aj tak o 50000 beli viac. Myslím, že by ma v boji porazil. Čo odo mňa chce? "Hmm, ja myslím, že viem" povedal mi s úškrnom. Vidím že ho veľmi teší objasňovanie pôvodu mojej prezývky. "Počul som, že ak na niekoho zaútočíš, dokážeš ho bez pohnutia priviesť k nepredstaviteľným mukám. Neviem čo si zač ani ako to robíš, ale počul som, že si nechala trpieť celú mariňácku posádku tak, že ich krik sa rozliehal po celom ostrove. Nakoniec skolabovali. Niektorí odišli zo služby. Nikto nevie prečo ani čo sa stalo. Je to pravda?" Odkiaľ to ten stalker vie?? V hlave mi divoko prúdilo milión myšlienok, no navonok som na sebe nenechala nič poznať. "Chceš si to vyskúšať?" provokatívne som sa ho spýtala. "Nie ďakujem za ponuku. Tiež som počul, že ťa spôsobovať takto bolesť teší". O čom to trepe? Hmm...tak preto tá debilná prezývka. Úplne pokojná aj keď s malým úškrnom som mu odpovedala: "Neteší ma to. Bolo to len v obrane." "Ako povieš" povedal mi sarkasticky. "Tak ťa zaujímalo, kto som až si si to zistil a prišiel mi to objasniť?" Spýtala som sa ho trochu ironicky. "Z časti. Máš nejakú posádku?" "Prečo ťa to zaujíma?" "Nemusíš odpovedať." Zaprel sa rukami o stôl akoby sa chystal postaviť. "Nemám... Ani v žiadnej nie som" bleskovo som odpovedala. Zaujíma ma čo odo mňa chce. "Čo chceš?" opýtala som sa ho na rovinu. "Len to, či by si sa nechcela pridať k mojej posádke."

No dúfam, že sa vám prvá časť mojej novej poviedky páčila. Toto bol môj úplne prvý pokus o napísanie poviedky. Neviem vám povedať ako často budú vychádzať nové časti keďže som na intráku. Snáď budete so mnou trpezliví ;P. Ďakujem za každé hlasovanie :3

Btw ešte mám v pláne jednu poviedku s témou One Piece, ale tentokrát v úplne inom prostredí. Príbeh by bol o škole plnej postáv z One Piecu. Možno ste už niečo také čítali v angličtine :) Sama neviem kedy ju začnem písať tak sa nechajme prekvapiť *-*