Keď prší

337 24 17
                                    

---Pohľad dievčaťa---

Stále tam bol. Každý deň čakal na ten istý autobus ako ja. Nastúpil spolu so mnou. Vystupoval neskôr ktoviekde, vždy som však vedela, že tam niekde, v autobuse, je. Nikdy sa mi však neprihovoril.

Na zastávku prichádzal predo mnou, takže som ani nemohla zistiť skadiaľ chodí. Nevedela som, či má ako ja krúžok v umeleckej škole.

Niekedy som ho dokonca pristihla, že sa na mňa pozerá. Ale nikdy sa ku mne neodvážil priblížiť. A ja som z toho, z neho, bola ešte nervóznejšia ako on sám. Ja som často bola nervózna z príslušníkov opačného pohlavia...

Tak povediac už som sa na neho aj tešila. Jeho stálu prítomnosť.

Raz sa mi stalo, že spoj, s ktorým som zvyčajne chodila som nestihla, lebo som sa na krúžku zdržala dlhšie. Ostal tam stáť. Nastúpil spolu so mnou na ďalší autobus.

Ak by som ten deň vynechala tiež by tam ostal stáť? Len tak?

Za ten čas koľkokrát sme sa už stihli vidieť som si ho, aj zo svojou hanblivosťou stihla obzrieť. Tmavé dlhšie ležérne strapaté vlasy, okuliare s hrubým rámom, dlhé prsty, ktorými ťukal do mobilu a tváril sa, že ostatný svet mu je ukradnutý a jeho zriedkavý úsmev. Ten som videla hlavne, keď si myslel, že sa nepozerám.

Jeseň bola v plnom prúde. Na stromoch nezostalo takmer nič. Stáli holé oproti poryvom vetra. Zlatisto sfarbené listy zatiaľ hnili na zemi.

Po oblohe sa premávali sivasté mraky. Sychravé počasie určite každému už liezlo na nervy.

Jedného dňa som ho na zastávke autobusu nenašla. Horúčkovito som premýšľala, čo sa mu asi mohlo stať. Čo keby som ho už v živote nevidela? Keby ochorel na smrteľnú chorobu alebo ho zrazilo auto... Preklínala som svoju hanblivosť (a aj moje hororové scenáre a fantáziu).

Ten deň som si už nedokázala užiť. Vlastne celý týždeň mi myšlienky občas zbehli k nemu. Stále som musela myslieť na onoho chlapca. Veď neviem ani ako sa volá!

O týždeň neskôr, keď som ako vždy končila krúžok kreslenia, som sa modlila k všetkým anjelom, aby tam bol. Mraky na oblohe predpovedali dážď. Hrozivo sa nakláňali nad mestom ako monštrum pripravené udrieť.

Bol tam. Mŕtvo upieral oči na jeden bod. Hrbil sa akoby pod váhou skutočnosti. Ešte pred zastávkou som si sľubovala, že tentokrát sa mu skúsim prihovoriť. Prekonať strach, hanblivosť. Ale teraz, ako som ho tam tak videla stáť ma odvaha prešla. Mala som ju vôbec?

Nevšimol si ma.

Ľudia okolo otvárali dáždniky. Aj na mňa už spadla prvá kvapka.
Chlapec tam len tak stál a nevšímal si okolité dianie. Dážď mu stekal do vlasov a dopadal aj na okuliare. Kvapky na jeho lícach vyzerali ako slzy. Buď dáždnik nemal, alebo ho nechcel vytiahnuť. To tam tak bude stáť a zmokne?

Zrazu som vedela čo musím urobiť. Len nech na to najdem dosť odvahy. Krokom som sa vybrala k jeho okraju zastávky.

---Chlapcov pohľad---

Len nech prší. Dážď zamaskuje slzy. Hruď ma bolela. Nie preto, že by som bol zranený, ale preto, že mi zomrela babka. Chýbala mi.
Čo už je len dážď? Mohol by som tu tak stáť do konca sveta.

Keby som mohol, ostal by som doma, ale mama ma vyhnala so slovami, že, citujem, mám hneď vypadnúť von a nezožierať sa. Nikto nemôže za to čo sa stalo. Každý raz umrie.

Aj to pekné dievča, čo som vždy skusmo pozoroval ma zrazu tak nezaujímalo.

Nikto z tých ľudí okolo nemohol vedieť, čo sa mi deje v srdci, v hlave.

Chladivé kvapky neboli až tak otravné no začínala mi byť zima. Ako sa asi cítila, keď umierala? Triasla sa? Alebo sa tešila, čo sa stane? Kam pôjde?

Kvapky na mňa prestali dopadať. To už neprší? Nie. Na mlákach sa stále tvorili vlnky.

Obzrel som sa.

Pri mne stálo to dievča. Pekné, s okuliarmi a dlhými zapletenymi vlasmi. Držala nad sebou aj nado mnou dáždnik.

Zrazu akokeby prázdnota v mojom srdci neexistovala. Začalo totižto rýchlejšie biť. Pozrel som jej do hnedých veľkých očí.
Pery sa jej zvlnili do plachého úsmevu. Aj tie moje.

V tejto chvíli sa slová nehodili. Určite totižto musela vidieť vďačnosť v mojich očiach. Nevydržala to a sklopila pohľad. Len jedno slovo mi ležalo na srdci. V mysli som ho tisíckrát omielaľ kým som ho vyslovil.

„Ďakujem," Chvíľu bola ticho akoby nevedela čo má povedať.

„Nie je zač," pozrela zase na mňa. Tak sme tam spolu stáli. Akosi som nevedel z nej spustiť oči. Tie jej boli krásne veľké a plaché.
Nepoznal som ju. Ona nepoznala mňa. Ale to čo urobila o nej veľa vypovedalo.

„Zomrel ti už niekto?" Ani neviem prečo som sa jej to spýtal. Možno som si chcel niečo overiť. Zistiť či neujde.

„Nie, ale... Každý raz umrie. Nemusíš byť smutný. Ten niekto by si to asi neželal," podotkla ticho.

„Máš pravdu..." povzdychol som si. „Som Kubo," predstavil som sa.

„Ja som Lucka," usmiala sa.

Prišiel náš autobus.

Nastúpili sme spolu, sadli si vedľa seba.

V duchu som ďakoval mame za to, že ma nenechala smútiť doma. Všetko zlé je nakoniec na niečo dobré. Veď ktovie, či ak by som tam tak zronene nestál, či by si ma vôbec všimla?

Ale to je jedno. Hlavne je, že aj prázdnota sa dá vyplniť.
Láskou.


✴✴✴Nech je váš deň krásny (aj keby lialo ako z krhly)✴✴✴

Láska spod Dáždnika [ Jednodielovka ]Where stories live. Discover now