Fanfiction x Theory | MAVY

Mier?

Ahojte, predstavujte si, že je to celé v češtine, ďakujeme.

Chcel som mať pokojný Silvester. Dokonca som to dal na insta stories, keď mi cinkla správa. Toto meno som už dlho nevidel vo svojom inboxe. „Ahoj, napadlo mi, či by sme sa nemohli zajtra stretnúť aspoň na chvíľu, ak by si mal čas." Bol to Martin (A/N Mrdtin, Manina). Ja neviem, čo odpísať. Sme dohodnutí s pár kamarátmi zo základky, že sa stretneme a pokecáme, ale je mi blbé mu odpísať nie. Je to predsa len nejaká doba, odkedy sme sa videli a poriadne porozprávali. Kedysi sme boli veľmi dobrí kamaráti, ale situácia sa od pobytu v LA mierne zmenila. Akosi to je už trištvrte roka, čo sme sa „malinko" pohádali. „O piatej idem na vlak, ale môžeme sa stretnúť predtým" odpísal som mu. Chcel som mu napísať už dávno, ale nejako som sa k tomu nedostal. Stalo sa medzi nami toho veľa a neviem presne, ako na to zabudnúť, či to adresovať ako problém a vyjasniť si to navzájom. Dohodli sme sa, že sa u mňa staví okolo druhej. Som fakt zvedavý, ako toto dopadne. Už vidím, ako zase vybuchne. Jaj bože. Asi sa prepadnem pod zem. Samozrejme, že som rád, že sa po takej dobe uvidíme, ale nemôžem prestať myslieť na to, čo sa stalo.

Minulý rok sme išli do LA – ako kamaráti. Spávali sme na manželskej posteli, lebo náš gauč bol moc malý pre hociktorého z nás. Ani jednému z nás to nevadilo, nakoľko si Martin očividne nevšimol po tom čase strávenom so mnou, že mám naňho crush a možno aj hej. Aj tak je to debil, stáva sa, stále ho mám rád. Jeden večer sme si trochu pripili, ale iba tak do náladičky. Bolo už dosť neskoro a chcel som ísť spať. Rozhodol som sa zájsť si umyť zuby, keď ma Martin chytil za ruku, pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma. Neviem opísať, ako som sa musel červenať v tom momente. Nad týmto som rozmýšľal odkedy ho poznám. Odišiel som z izby a kým som sa vrátil, Martin spal. Snažil som sa zaspať aj ja, no nedarilo sa. Rozmýšľal som nad všetkými dôvodmi pre jeho činy a zajtrajšími dôsledkami. Posledný krát, čo som sa pozrel na hodiny bolo pol štvrtej. Zobudil som sa na zvuk Martina, ako vrazil do dverí. Bol som síce rozospatý, ale úšklebok ma neminul. Martin sa na mňa pozrel a hneď vypadol z izby. Po pár minútach som sa konečne dostal z postele a našiel som Martina opretého o kuchynskú linku a hľadiaceho von oknom. Nevšimol si, že som vošiel, a tak som sa postavil vedľa neho. „Dáš si kávu?" „Že váhaš." Po chvíli prišla otázka života a smrti: „Koľko si toho pamätáš?" Nastalo hrobové ticho. Pár chvíľ na to som potichu povedal: „Všetko." Obaja sme stáli ako zamrznutí. Ani jeden z nás nevedel, čo povedať. Martin sa pomalou rečou začal vyhovárať na to, že bol opitý a nevedel, čo robí, až kým nevyzeral, že sa tam psychicky zrúti, tak som nabral celú svoju odvahu a objal som ho. V ten deň sme mali konverzáciu o našej minulosti a budúcnosti. Dohodli sme sa, že nakoľko sme v zahraničí a nikto nás tu nepozná, tak to skúsime posunúť na vyšší level. Takto to išlo, až kým sme sa nerozhodli natočiť roommate tag, ktorý bol vlastne boyfriend tag s iným názvom. Pod týmto videom sa objavilo zopár-dosť Mavy a homofóbnych komentárov, ktoré Martina naštvali. Nikto iný nevie, že je na chalanov a chce aby to tak zostalo. Jednoducho sme sa znova začali správať ako kamaráti a už sme nespávali v jednej posteli. Neskôr sme rozbehli prank war. Po jeho reakcii na môj prank som si uvedomil, že mu na mne stále záleží. Nikdy sme to už však nerozbehli. Po mojom coming oute na youtube sme sa ešte stretli, ale Martin sa stále sťažoval na Mavy a homofóbne komentáre pod jeho videami, vďaka čomu sme sa pohádali. Povedal som mu, že on je tu ten homofób. (A/N asi ako Lucas z Eyewitness, pozrite si to všetci, čo ste to nevideli, ďakujem.) Odvtedy sme sa nerozprávali.

Nejako sa mi podarilo zaspať, no teraz som prebudený zvoniacim zvončekom. Ako prvé som chytil mobil a našiel veľa (verte mi, veľa) zmeškaných hovorov a správ od Martina. Taktiež je pol tretej. Neviem ako, neviem prečo, ale idem radšej otvoriť. „O môj bože Kájo, žiješ? Nezdvihol si mi ani jeden hovor a neprečítal si si ani jednu správu" hneď ako to Martin dopovedal ma objal. Nestíham vnímať, čo sa deje. „Prepáč, zaspal som a nenastavil som si budík. Je tu bordel inak." Radšej nepoznamenám nič ohľadom toho objatia. Niežeby ma to nepotešilo, ale je skoro na takúto konverzáciu. Samozrejme, že začíname small talkom. Nič sa s tým nedá pokaziť, ale ani zlepšiť. Padnú otázky ako „ako ide život?", „ako sa máš?", ďalej ohľadom práce, cestovania a tak ďalej.

„No čo, máš niekoho?" Môžem sa prepadnúť pod zem? Ďakujem. Hej, tomu ver, určite chcem niekoho zaťažovať tým, že som sa ešte neposunul od crushu na teba. „Umm, no, nie, ty?" Síce viem, že nikoho nemá, ale istota je istota. „Stále sám." Hovorím. „Hej, vlastne som mal dôvod, prečo sa chcem stretnúť" dopovedal. „Noo, pokračuj." „Vieš čo, radšej nič." „Okay, ale už by som v tom prípade mal ísť." „Umm, počkaj Kájo. Sekundu." „No dobre, máš päť minút." Vydýchol, nadýchol a rozrozprával sa: „Kde začať. Od prvej chvíle, čo som započul tvoj hlas som vedel, že si výnimočný, že ťa musím spoznať, keďže som bol neschopný rozbehnúť svoj kanál sám, tak som oslovil ľudí, čo mi boli najsympatickejší, no záležalo mi hlavne na tebe. Keď si mi odpísal a dokonca aj reálne pomohol, bol som veľmi rád. Prvýkrát, čo som ťa stretol som si pomyslel, že si najkrajší človek na svete, čas išiel, spoznávali sme sa viac a viac, až sme sa stali najlepšími kamarátmi. Čas ďalej išiel a ja som si uvedomil, že to čo cítim obyčajné kamarátstvo rozhodne nie je. Keď som sa v tom lietadle spýtal na tvoju orientáciu, bolo to preto, aby som zistil či mám čo i len najmenšiu šancu ťa získať a keď si povedal, že si gay, tak som sa tam skoro zbláznil. Cestovali sme a nikdy som si na tých cestách neveril dostatočne na to, aby som sa ti vyznal, tak som to odkladal čo najneskôr sa dalo. Neveril som si, že by niekto ako ty mohol mať rád retarda ako ja. Potom prišlo LA a troška alkoholu v krvi mi pomohlo. Bol som neskutočný debil, lebo som sa bál, čo si pomyslí okolie a fanúšikovia a spanikáril som. Kájo, je mi to fakt ľúto, bol som fakt zúfalý a teraz som ešte viac. Tými náhladiakmi som chcel na sebe udržať pozornosť, aj keď sa mi to nedarilo a stále sa mi to nedarí. Som idiot ale to je teraz jedno. Je mi ľúto všetkých tých hádok, ktoré som začal a dúfam, že mi to všetko odpustíš a môžeme byť znova kamarátmi." Už len cítim tie slzy na svojich lícach. „Ale... ja nechcem byť kamarát. Už nevládzem byť tvojim kamarátom." Cítim sa hlúpo. Už reálne plačem. Martin niečo zamrmlal o odchode a vydal sa ku dverám. Chvíľu som tam neprítomne sedel, keď som si uvedomil, ako vyznelo to, čo som povedal. Rýchlo som ho dobehol a chytil ho za rukáv. „Ja nechcem byť tvoj –kamarát--. Prečo nevieš pochopiť, že chcem byť niečo viac? Ospravedlnil si sa, ale neberieš do úvahy to, že potrebujem byť s tebou." Ani neviem, čo sa udialo, ale našiel som sa v jeho medveďom objatí. Jedno povedať viem; ešte stále plačem, ale on sa ma snaží ukludniť. Keď prestanem vzlykať, dá mi jemnú pusu na pery. „Myslíš si, že ja dokážem zostať kamarátom? Tak strašne dlho som čakal na toto a teraz by som to vzdal?" toto pre zmenu on povedal so slzami v očiach „dnes som vymazal môj fake coming out, tak dúfam, že mi pomôžeš s tým ozajstným." Jeho úsmev je vážne najsladší.

„By the way, zmeškal som kvôli tebe vlak, takže ani nerozmýšľaj, že teraz odídeš."

A potom sme si vrzli.

Začali sme spolu chodievať na ryby.

(A/N posledné dve vety inšpirované Brokeback Mountain, sorry)