Hráč

Prológ

Sara

Nohy som mala ešte pevne omotané okolo jeho bokov, keď zavzdychal a ja som ich spustila dole, aby som si stiahla vyhrnutú sukňu.
,,Ako sa vlastne voláš?" Pozrel sa na mňa a dlaňou si upravil strapaté vlasy.
To sa pýtal teraz?
,,Nie je to jedno?"
Pootvoril ústa, aby mi odpovedal, lenže ja som už otvárala dvere, aby som sa rýchlo dostala k umývadlu. Nezaujímalo ma jeho meno a svoje som mu prezradiť rozhodne neplánovala. Našťastie to pochopil. V odraze špinavého zrkadla som už videla iba jeho miznúci chrbát. Upravila som si tmavohnedé, inak vždy uhladené vlasy a vyrazila som smerom von.
Doriti! Zľakla som sa. Opretá o stenu tam stála Teresa. Jej vyčítavý pohľad ma prinútil pridať do kroku, ale ona sa rozhodla správať ako osteň v zadku a začala ma prenasledovať.
,,Čo si robila na pánskych záchodoch?"
,,Čo sa tak hlúpo pýtaš?" zavrčala som na ňu a otočila sa. Ešte to mi dnes chýbalo. Kázanie od staršej sestry.
Tento večierok bol aj tak iba maximálna nuda, tak som si ho spestrila. Čo je na tom?

Odomkla som, odhodila kabelku a vyzliekla si tričko, ktoré som tiež hodila na zem. V tomto dome sme bývali tri. Mama mala samostatnú spálňu a o tú svoju som sa musela nedobrovoľne deliť s Teresou. Zdvihla moje oblečenie a dala ho do koša na bielizeň.
„Správaš sa príšerne. Vieš, akú tu máš povesť? Čo si ľudia myslia o tvojom správaní?"
„Je mi to jedno."
„Chceš vedieť, čo si myslím ja?"
„Prestaň ma súdiť! Nezaujíma ma tvoj názor a už vôbec nie ten ich, rozumieš?"
„Iba si tým ešte viac ubližuješ. Nechápeš, že nám na tebe záleží? Chceme pre teba len to najlepšie."
„Staraj sa o seba. O svoje šťastie. Si už dva roky preč zo školy, prečo si niekoho nenájdeš? Nikdy si s nikým nechodila. Nedáš šancu žiadnemu chalanovi, ktorému sa páčiš." Zaútočila som na ňu, lebo to som považovala za svoju najlepšiu obranu.
„Možno mi iba záleží na tom, komu budem dôverovať skôr, ako s ním vleziem do postele."
Trhlo so mnou a jej pohľad previnilo klesol k zemi. Ak tie slová vyslovila iba v záchvate hnevu, aj tak ma zaboleli viac ako čokoľvek, čo mi kedy vyčítala. Lenže viem, že aj ja som ubližovala jej. Tlak v mojich očiach a lesk v tých jej ma prinútili z našej izby rýchlo vypadnúť. Zabuchla som za sebou dvere kúpeľne a začula mamin hlas. Zatvorila som oči, opretá o ne chrbtom, a počúvala Teresu, ktorá jej rozprávala, aká som príšerná sestra, ako sa za mňa hanbí a ako ma tu každý neznáša. Už som nemohla ďalej. Pustila som sprchu a zmývala zo seba špinu celého prekliateho večera. Jeho pach, dotyky a odporné bozky. Nenávidela som sa za to, že mi ten pocit rebélie ničil dušu a že sa za mňa mama s Teresou museli hanbiť, ale nevedela som si pomôcť. Necítila som smútok, nevedela som, či plačem, lebo kvapky vody, padajúce na moju tvár, skryli všetky náznaky bolesti. Nepamätala som si, kto som, netušila som, či som tam niekde vnútri ešte sama sebou. Či Sara, ktorou som bývala, ešte nezomrela.

Moje správanie prerastalo mame cez hlavu. No mala šťastie. Pred štyrmi mesiacmi som zmaturovala a prijali ma na výšku takmer tisíc kilometrov odtiaľto. Ísť študovať tak ďaleko bol nápad mojej psychologičky, ktorá si myslela, že zmena prostredia a ľudí ma zbaví strachu, výčitiek i príšerných spánkových desov, ktoré prichádzali a odchádzali tak, ako sa im zachcelo. Myslím si, že sme si všetky tri vydýchli.
Toto bola posledná noc pred odletom. Večierky boli ako vykúpenie, pretože skracovali noci, ktoré ma trýznili nočnými morami, na znesiteľné minimum. Počkala som, kým hlasy v izbe utíchli a Teresa zaspala. Ľahla som si do postele a snažila sa vydržať s otvorenými očami čo najdlhšie. Keby existovala tabletka, ktorá by nahrádzala spánok, túžila by som sa ňou predávkovať.
Počítať predmety v izbe, rozoberať uplynulé dni do najmenších detailov, hodiny si čítať, predstavovať si, aké by to bolo, keby sa tretí ročník nikdy nestal, to boli bežné možnosti zabíjania času, ktorý v noci plynul stokrát pomalšie. Lenže dnešná noc si vybrala svoju daň. Únava sa podpísala na mojej výdrži bdenia a zlomila ma tak ľahko ako tenkú suchú slamku. Zaspala som a to bola moja najväčšia prehra. Ten sen sa opakoval a nútil ma prežívať pekelnú hrôzu snáď už tisíci raz. Kráčala som po preplnenej chodbe školy a cítila na sebe každý pohŕdavý pohľad, ktorý ma bičoval a každé slovo odsúdenia, ktoré ma nemilosrdne súdilo. Bola som vinná, špinavá a nehodná toho byť jednou z nich. Už nikdy by ma neprijali, nikdy by mi neodpustili. Nebola som študentkou, na ktorú by bol niekto hrdý. Nebola som ani sestrou alebo dcérou, ku ktorej by sa niekto pyšne hlásil. Ich pohľady ma už navždy odvrhli. Prstami som zotrela tenký pramienok krvi, stekajúci po mojom stehne, a pozrela sa na červené prsty, ktoré boli také odporné, že mi nadvihovali žalúdok. Uvedomila som si, že som nahá a že ich smiech a prsty, ukazujúce mojím smerom, boli krutým výsmechom, ktorý mi pripomínal osudovú chybu, ktorú som spravila. „Si kurva! Si odporná. Nepatríš sem! Nechceme ťa tu! Vypadni!" Ich hlasy ma trhali na kusy. Bolesť, ktorú som znovu prežívala, bola skutočná a bodala ma ako ostré nože, ktoré sa mi vrývali do mäsa.
Strhla som sa a vystrelila do sedu. Bola som kompletne spotená. Môj tep pripomínal cval a nádych striedal dusivý kašeľ. Vnímala som, že ku mne ktosi pribehol, ale ja som nedovolila, aby sa ma dotýkali. Mali pravdu, nezaslúžila som si ich odpustenie.

,,Máš šancu začať odznova. S čistým štítom." Takmer prosebným hlasom mi pripomínala na letisku, objímajúc ma tak silno, až ma skoro zadusila. Pevne som stisla rúčku veľkého kufra bez toho, aby som sa jej pozrela do očí.
,,Jasné, mama." Nemala som ani najmenšiu chuť rozoberať s ňou môj život. Aj tak bola iba rada, že všetky jej problémy odletia spolu so mnou. A ja som bola rada, že odtiaľto konečne vypadnem. Môj život bol katastrofa a nemohol to zmeniť ani iný štát, kontinent alebo planéta. A to som ešte netušila, aká pohroma ma tam čakala.

E-KNIHA V PREDAJI!

https://www.martinus.sk/2908047-hrac/e-kniha