Svet v kocke │Jednorazovka

Svet v kocke

Svet. Svet je tu. Svet je všade okolo teba, Shironna. Stačí iba otvoriť oči.

Otvorila som ich. Čakala som, že ich kvôli silnému svetlu zase zavriem.

No všade bola tma. Iba zničujúca a tajomná tma. Nevidela som si ani na špičku nosa.

Sedela som a chrbtom som sa opierala o niečo tvrdé. Moje skrehnuté a schúlené telo sa mierne triaslo. Cítila som, ako mnou prúdi adrenalín a strach. Čo sa to tu deje?

Opatrne som načiahla trasúcu sa pravú ruku do voľného priestoru vedľa mňa.

Narazila.

Posunula som ju pred seba.

Narazila.

Ľavá ruka natiahnutá do ľavej strany taktiež.

Správne, Shironna. Nedostaneš sa odtiaľto.

Zachvátila ma panika.

„Kto si?" pošepla som do prázdneho priestoru, kde som bola iba ja a tento čudný hlas ozývajúci sa v mojej hlave.

Ja nie som človek, nevidíš?

„Tak teda čo si?" prekvapene som sa spýtala.

Neodpoviem ti. Zistíš to sama.

Zamračila som sa. „Prečo mi to nechceš povedať?"

Pretože to teraz nie je dôležité.

„Netuším, kde som, nemám ani poňatia, čo si zač, a tebe sa to nezdá dôležité? To ti neprekáža, že som tu uväznená v nejakom temnom a malom priestore?" naliehala som.

Fajn, ako chceš. Som kocka.

„Kocka?" zdvihla som obočie a pokrútila hlavou. „To si zo mňa robíš žarty?" posmešne som sa zasmiala.

Nie. A mala by si vedieť, že nedôvera je múdrosť hlupákov.

Odfrkla som si. „Toto snáď nie je možné! O čo ti vlastne ide?" spýtala som sa so zvýšeným hlasom.

O to, aby si pochopila, že táto chvíľa je výnimočná, táto chvíľa rozhodne o osude sveta. Toho sveta, ktorý je všade okolo nás. Sveta, ktorý už dávno nie je tým, čo býval.

Nechápala som. Nesnažila som sa tomuto všetkému rozumieť. Pretože som nechcela. Jediné, čo som si priala, bolo, aby toto všetko čo najskôr skončilo. Je to ako zlý sen.

Shironna, životy nás všetkých ti ležia pri nohách. Iba ty to môžeš zvrátiť.

„O čom to tu hovoríš? Neverím ti ani slovo! Myslíš si, že ma presvedčíš týmito svojimi nezmyselnými rečami? A naozaj si navrávaš, že ti uverím, že si kocka? Čo je toto za hlúposť?!" opýtala som sa zúfalo.

Ja si nič také nemyslím. No ak chceš, dokážem ti to.

„Ja ťa už nechcem počúvať, rozumieš? Buď už konečne ticho!" vykríkla som.

No vtom moje oči zasiahol silný príval svetla. Rýchlo som si ich zakryla rukami a zahrešila si: „Čo to, dopekla, robíš?"

Ukazujem ti to, o čom si pochybovala. Pozri sa. Otvor oči. A uveríš mi.

Pomaly som otvorila oči a zostala nemo sedieť.

Na nič iné som sa nezmohla.

„Čo to má byť? Ja ničomu nerozumiem," šepla som strápene a sledovala užasnutými očami okolie.