Dos Extraños [HP Fanfiction]

Prológ

Pred pár mesiacmi mi VeronicaElisse spomínala, že to je škoda, že neexistuje žiadna ďalšia #Drily poviedka okrem tej jej (a tá je úžasná, to všetci vieme, však?) a samozrejme, že mi tým dala chrobáka do hlavy ... a tak vznikla táto letná poviedka :) dúfam, že sa Vám bude páčiť.

PROLÓG

Stál pred dverami Malfoy Manoru a v myšlienkach bol ešte stále v Barcelone. Ani by nebol povedal, že táto služobná cesta môže dopadnúť tak, ako dopadla. Nielenže sa mu podarilo pracovne všetko dohodnúť so španielskym Ministrom mágie, ale ešte si aj stihol pozrieť mesto. Oddýchol si a predovšetkým stretol ju.

Maite.

Volala sa Mária Teresa, ktorej hovorili iba skrátene Maite a pracovala ako redaktorka v nejakých novinách v Španielsku. Draco si ich názov ale nepamätal. Za to si veľmi dobre pamätal jej bozky, jej dotyky, spôsob, akým sa s ním milovala. Pamätal si vôňu jej ryšavých vlasov a jej úsmev. Bola zábavná, neuveriteľne krásna a taká mladá. Bola od neho mladšia o dobrých dvadsaťpäť rokov a možno aj viac. Draco to neskúmal, lebo mu to počas toho mesiaca, čo s ňou tváril čas, bolo úplne jedno.

Teraz však bol doma a Maite ostala peknou spomienkou v Barcelone. Pochyboval, že ju ešte niekedy v živote uvidí. Každopádne bude nejakú dobu trvať, kým na ňu zabudne. Spríjemnila mu jeho nie veľmi utešený svet.

Draco otvoril dvere na dome a vošiel dnu. Všade bolo ticho. Scorpius sa asi ešte nevrátil z práce. A tak sa Draco pobral do svojej spálne, kde si zložil svoje kufre a zamieril rovno do sprchy.

Nebol spokojný, že znova doma. Medzi týmito stenami. Len nikdy nemal to srdce tento obrovský dom predať. Bol to Scorpiusov domov, aj keď Scorpius už dávno nebol malý chlapec. Práve naopak. Pomaly sa blížili jeho dvadsiateosme narodeniny.

Čas síce tak veľmi letel, ale Draco si v sebe naďalej nosil všetky rany. Druhú čarodejnícku vojnu, ktorá mu zmenila život, ale predovšetkým smrť Astorie, ktorá jeho život poznačila zo všetkého najviac.

Od tej doby už nikdy nebol šťastný a nebol ani zamilovaný. Život mu unikal pomedzi prsty. A hoci sa tešil z úspechov svojho jediného syna, nebol to život, aký by si prial, či už pre neho, alebo pre seba. Pretože dobre vedel, že jeho zatrpknutá nálada, ovplyvňovala aj jeho syna. Scorpius však všetko bral s nadhľadom. Žil si svoj život a podľa všetkého sa zdalo, že je spokojný.

Draco vyšiel zo sprchy, prezliekol si čisté oblečenie a potom sa pobral dole schodmi, keď sa práve domov vrátil Scorpius a spoločnosť mu robila Rose Weasleyová. Chodili spolu už pomerne dlho a hoci sa to Dracovi spočiatku nepáčilo skrz jeho vlastné spory s jej rodinou, Scorpius bol šťastný, a to bolo to jediné, na čom skutočne záležalo. A Rose Weasleyová bola celkom milá slečna, veľmi múdra a bola dôvodom úsmevu jeho syna.

„Oco, to je super, že si už doma!" zvolal Scorpius, len čo ho na schodoch zbadal.

„Dobrý deň, pán Malfoy," slušne ho pozdravila Rose.

„Nazdar mládež," pozdravil ich Draco a potom sa usmial na syna. „Vrátil som sa asi pred pol hodinou. Stihol som sprchu a rozmýšľam nad večerou. Zájdeme si niekam?"

„Skvelý nápad," prikyvoval Scorpius. „A ako bolo? Všetko dopadlo dobre?"

„Áno," odvetil mu Draco. „Barcelona je krásna," dodal, mysliac na Maite, o ktorej samozrejme pomlčal.