Poryvy duše

Kosa na kameň

Máte pocit, že ste sa ocitli vo vlastnom, súkromnom pekle. Zrýchľuje sa vám tep, bytostne počujete hukot krvi prelievajúcej sa v žilách, a hlasné údery srdca sa vám snažia preraziť hrudník. Dýchanie sa dômyselne spomaľuje akoby vás priam zbožne chcelo udusiť. Dokonca i priedušnica sa pomaly, ale obratne sťahuje. Zrak máte zahmlený a vaše ruky postihla neovládateľná triaška. Klipkáte očami v nádeji, že sa vám podarí zbaviť sa toho tlaku v lebke, vytlačiť tú temnotu mysle, ktorá sa vás snaží pohltiť. Pripomína vám obrovskú čiernu tlamu s ostrými zubami, ktoré by do vás s najväčším potešením zabodla. Ste vydesený, osamotený a v okovách zúfalstva. Chcete veriť v záchranu, ale v hĺbke duše ste si vedomí, že to nie je privilégium stvorené pre vás. Všemožne sa snažíte vymaniť zo zovretia strachu, no reťaze, ktorými vás spútal sú príliš pevné. A vy už nemáte síl nazvyš. Lapáte po dychu a na čele sa vám perlia kvapky potu. Miestami upadáte do hlbokej melanchólie, tá sa však strieda so silným delíriom nekontrolovateľného hnevu. Viete, že ste v tom viac menej nevinne, že sa musíte vymaniť. No všetko je márne. A tak si ten pobyt v pekle chcete zaslúžiť. Túžite cítiť bolesť ako toľko krát predtým, pretože viete, že ste jej hodny. Veríte, že práve trest vám pomôže sa očistiť. No zároveň túžite bolesť aj spôsobovať. Lebo viete, že tým väzniteľom, tyranom, ste vy. Vaša myseľ a strach, ktorý ju posadol. Krčíte sa hrôzou pred svetom, pred ľuďmi a nezáujmom, ktorý vás mrazí až do mrku kostí. Cítite sa taký malý, bezvýznamný, zbytočný ako zrnko piesku na pláži. Len preto, že nie ste schopný bojovať so sebou celkom sám. Presvedčili ste sa, že vy ste tomu príčinou, vraj je to súčasťou vás. Ale pravda je, že váš strach neprichádza ako príčina, ale ako dôsledok. Dôsledok všetkej hrôzy, ktorá vás postretla. Peklo ako nekonečný vesmír utrpenia vašej podstaty. Opäť ste sa nechali pohltiť dobre známou úzkosťou. Zabuchli všetky dvere, ktoré by vás vyviedli z pekla. Celkom dobrovoľne ste zahodili šancu. 

Celý ten čas ste boli vojakom, tým, ktorý zachraňuje druhých bez ohľadu na svoj život a dušu. Zapredali ste ju vykonávaniu dobra, láskavosti a tým ste si vydláždili cestu do pekla. Bolo márne očakávať rovnakú protislužbu od svojho okolia. A taktiež bolo naivné myslieť si, že to nezanechá následky. Dávať, ale nič nedostať. Narušenie akejsi nepísanej rovnováhy a nezaslúžené peklo. Pokúšate sa kričať o pomoc, ale pľúca vám to nedovoľujú. Nevidíte cestu von, ste teda presvedčený, že ste tu uviazli naveky.

Nebyť drobného náznaku zmeny. Letmý vánok v horúcom lete, miknutie udice pri chytaní rýb, záblesk slnka spoza ťažkých tmavých mrakov, snežienka hľadiaca na svet spod masy snehu. Kúsok nádeje v podobe priateľa. Osoby, pre ktorú znamenáte tak veľa, že nie je len ochotná zomrieť pre vašu záchranu, ale je schopná i zabiť. Zísť k vám do samotného pekla, ako i vás z neho vytiahnuť. Dokáže vám, že ani tá najneskorejšia nočná hodina, nepohodlie či nebezpečenstvo ho nemôže zastaviť, aby sa nepostavil vedľa vás, bok po boku. A nech je vaše správanie akokoľvek nevhodné, neopustí vás, práve naopak, zostane bdieť. Ochotne obetuje posledné kúsky duše za tú vašu, len preto, aby vás ušetril úpadku. Poskytne vám svoje rameno, o ktoré sa budete môcť oprieť. Odhodlane a nezištne. A nikdy, naozaj nikdy, o vás nebude pochybovať. 

A vtedy si uvedomíte, že len pevnosť a vrelosť jeho priateľstva je vašou  priepustkou z pekla. Tou jedinou možnou.

Aj napriek tomu, že nechápete ako by ste práve vy, mohli mať to šťastie.