Kráľovná môjho srdca

5.kapitola- Vyhasnutý plameň

Nasledujúce mesiace sa jej kráľ vyhýbal. Ak sa náhodou stretli na chodbe, chladne sa jeden druhému uklonili a každý šiel vlastnou cestou. Magdaléna to považovala za dobré znamenie. Možno jej už dá pokoj. Chcela mať pri dvore pokojný a čo najmenej škandalózny život. Aj napriek tomu, že po stretnutí s Laurencom v záhrade bola naňho nahnevaná, v hlave jej občas prebehli jeho slová. Veriť mužom sa nevypláca. Hlavne, ak ide o kráľa. Kráľ bol nestály, čo sa týkalo žien. Na každú po pár dňoch zabudol. Aj tá, čo mu porodila syna, sa mu vytratila z hlavy. Na dvore sa o Bessie nič nevedelo. Čo by ona mala z role ohrdnutej milenky? Nič by nezískala, ale stratila by svoju dobrú povesť, ktorá bola to jediné, čo mala.

            Bola vďačná za to, že sa jej podarilo vybudovať s kráľovnou priateľský vzťah. Trávila pri nej veľa času ako jediná z dvorných dám, čítala jej básne a občas aj spievala. Magdaléna si obľúbila jej rozprávanie o detstve v Španielsku, o prvom sobáši aj o tom, aká bola v Anglicku nešťastná, keď zomrel jej manžel Artur, kráľov brat. V čase sobáša mala len štrnásť rokov a brali sa v zastúpení. Manželstvo trvalo len tri roky a potom ovdovela. Osamelý život v Anglicku bol pre ňu trápením. Boli časy, keď si nemala za čo kúpiť potrebné veci, pretože v cudzej zemi bola len votrelcom. Jej druhým sobášom s Henrichom sa jej postavenie mierne vylepšilo. Ale vedela, že kráľ ju nikdy nemiloval. 

            „Každý deň prosím Boha, aby sa mi narodil syn.“, vzdychla kráľovná v jedno popoludnie, keď sedeli s Magdalénou pri okne a zhovárali sa.

            „Netrápte sa. Určite budú vaše prosby vypočuté.“, odvetila jej chlácholivo Magdaléna. 

            „Už od včera mám zvláštny pocit, myslím že onedlho sa prihlási na svet.“, zverila sa jej kráľovná s obavou. Mala pravdu. Slnko akurát zapadalo, keď ju v bruchu bodol silný kŕč. Vykríkla a chytila Magdalénu za ruku. Ostatné dvorné dámy vyskočili a rozpŕchli sa prichystať dôležité veci. Magdaléna pomohla kráľovnej prezliecť a uložila ju do postele. Zatiahla ťažké závesy na oknách, nechápala prečo to musí spraviť, ale na dvore to bolo zvykom, tak poslúchla kráľovnin príkaz. Kráľovná silno vykríkla a Magdaléna sa k nej vystrašene rozbehla.

            „Zajtra ráno už budete pestovať v náručí svojho synčeka, Vaše Veličenstvo.“, snažila sa ju upokojiť.  Do izby vošli slúžky s čistými plachtami a teplou vodou. Za nimi kráčala pôrodná babica a kráľovský lekár.  Starostlivo vyšetril kráľovnú. Už teraz sa mu zdala vyčerpaná a to pôrod ani poriadne nezačal. Vedel, že v tom lepšom prípade bude veľmi vysilená, v tom najhoršom sa zajtrajšku nedožije. Tvár mala spotenú a čierne vlasy jej zlepené padali do očí. Telom jej otriasol ďalší kŕč, ktorý spôsobil, že sa zdvihla z vankúšov, nechty zatínala do drevených bočníc postele.

            „Teraz zatlačte, madam. Už vidno dieťatko.“, prihovorila sa jej babica. Odbehla k lavóru s vodou, namočila doň kus plátna a šla kráľovnej utrieť tvár. 

            „Už nevládzem, Bože pomôž mi, nezvládnem to.“, biele pery sa jej chveli, k nebu vysielala tichú modlitbu, ktorá sa v závere zmenila na výkrik bolesti.

            „Ste silná žena. Všetko zvládnete.“, babica jej uhladila strapaté vlasy a znova šla skontrolovať ako ďaleko sa dieťa posunulo.

            Magdaléna s hrôzou sledovala ťažký pôrod. V mysli jej blyslo, že ona nikdy nebude mať dieťa, aby sa vyhla tej strašnej bolesti. Trvalo niekoľko hodín, kým sa komnatou ozval detský plač. Dieťa vrieskalo z plných pľúc a kráľovná sa vyčerpane usmiala.

            „Bude to dobrý kráľ.“, povedala sotva počuteľne, ale po vyrieknutí tých slov, to v miestnosti utíchlo. Aj krik novorodenca pomaličky ustával. Nakoniec k nej podišla babica a do rúk jej vložila umyté a plačúce dieťa, zabalené v snehobielej plachte.