SNAKE HOLES /Stray Kids/

1,3

Známa vlhkosť a chlad sa jej lepili na špinavú pokožku, kde sa miešala špina so zaschnutou aj novou krvou. Mastné vlasy sa jej pricuciavali na uplakanú tvár a ruky tlačili k hrudníku odreté kolená nôh. Z úst sa jej liali zlomené sekané vzlyky a ledva zvládala dýchanie.

Očami s prasknutými žilkami hľadela do temnoty a snažila sa zazrieť čiernu lepkavú hmotu, ktorá sa pravidelne menila v ľudskú osobu. V hlave jej vrieskali červené výkričníky pred dotykmi hmoty. I keď ju nevidela, počula ju. Jej pomalé slizké plazenie skrývajúce sa v tieňoch. Číhala na ňu, vyčkávala.

Keď ju začula meter od seba, zadržala vzlyky a hrudník sa jej prestal dvíhať dýchaním. Telo sa jej triaslo strachom aj chladom. To, že netušila ako bude čierna hmota reagovať ju privádzalo do šialenstva. Každú noc hľadala očami východ z temnoty, no nikdy nič.

Po chvíli sa jej oči zasekli. Niečo bolo inak. Nevidela to, no cítila v kútiku duše. Niečo sa dialo. Iné. Horšie. Srdce jej búšilo do hrudného koša a vytváralo ozvenu v celom tele.

Temnotu preťal bolestivý vystrašený ženský vreskot. Čierna hmota sa prudko stiahla do diaľky za vreskotom. Alessia. Alessia!

Zaktivizovala ťažké unavené svaly a pozviechala sa na nohy tenšie než obvykle mala. Nie. Nie. Nie. Alessia! Chcela kričať no z úst sa jej nevydala jediná hláska. Z diaľky sa ozývalo čoraz viac výkrikov zmiešaných s plačom. Cez pery sa jej predral jedine ďalší vzlyk.

Nerozumela tomu, prečo nemohla rozprávať, prečo to nešlo. Prečo nemohla kričať? Prečo jej nemohla dať vedieť, že prichádza na pomoc?! Nohy sa jej dvíhali z lepkavej zeme pomaly akoby na nich mala obrovskú žuvačku. Temnotou sa ozývalo podivné dunenie a všetkému navôkol pridávalo na strašidelnosti.

Vnútro jej vrieskalo zúfalstvom, že čierna hmota zaútočila na jej sestru. Pri pomalých namáhavých krokoch sa jej točil svet a hojdal zo strany na stranu.

Kúsok od nej presvišťala lepkavá nechutná hmota. S ľakom ju trhlo do strany a zapotácalo vzad. Z diaľky k nej doľahol ďalší krutý zvuk bolesti Alessii. S plačom z nevládania dopadla na zem a holými kolenami dopadla o drsnú zem, ktorá jej rozrezala kožu. Výkriky sa jej ozývali v ušiach, fackali ju a kopali. Svaly ju pálili a telo nevladalo.

Rukami sa snažila ťahať po drsnej zemi z posledných síl. Ten odporný zvuk ju vyťažil natoľko až sa s ňou celý svet prevrátil a zrazu stratila vedomie.

S trhnutím sa posadila a nohami inštinktívne kopla do prázdna pod ľahkým paplónom. Spotenými rukami si začala obhmatávať telo a očami skákala po rohoch miestnosti.

Z úst sa jej vydal bolestivý vzlyk z ďalšej nočnej mory a telo oblapili dve silné ruky.

,,Faith..." Ľútostivý hlas Hyunjina ju ešte viac rozplakal.

,,Mrzí ma, že som ťa znovu zobudila," povedala a prstami s poohryzanými nechtami si utrela zaslzenú tvár.

,,To nič, ľahni si," dlaňou ju jemne chytil za rameno a stiahol do mäkkých vankúšov. Viac sa natisla k jeho horúcemu telu a snažila sa upokojiť. Každovečerné nočné mory jej skutočne neprospievali a už vôbec nie Hyunjinovi. 

Bol niekoľký deň od ich príchodu a jej zdravotný stav sa zhoršoval. Teploty stúpali, žalúdok vyprázdňovala čoraz viac a absencia od drog jej spôsobovala agresívnejšie a prudšie reagovanie. Podráždenosť sa u nej prejavovala v každom druhom rozhovore. Hnevala samú seba, no i keď sa snažila, nedokázala ju potlačiť. 

Vyčerpanosť, únava, nevládnosť. Všetko to začínalo doliehať na Hyunjina a musel sa ovládať väčšmi než zvyčajne. Stiahol svoj hnev myšlienkou na to, že za to nemôže. Nedávala to do tela dobrovoľne. Nič z toho nerobila dobrovoľne.