Pavučina lží

KAPITOLA 36|

THEO

Sedí na posteli úplne nehybne. Pohráva sa s prstami na rukách, no stále je tu a ja v kútiku duše dúfam, že to tak aj ostane. Som až príliš naivný, ak si myslím, že potom všetkom zostane. Možno. Ale zároveň som zúfalý. Chcem Nadiu vedľa seba. Prajem si len to, aby som to všetko mohol vrátiť. Minimálne deň, kedy som sa rozhodol zistiť pravdu. O akú pravdu však išlo? Vedel som to všetko aj bez toho, aby som sa vrátil do toho prekliateho domu. Tak veľmi som sa bál zmeny, že som v jedinom momente úplne zabudol nato, že som mal budúcnosť priamo pred sebou. Nadia je odpoveď na všetko. To, že mi vstúpila do života. Podhodila mi odpoveď priamo pod nos.

,,Povedz niečo," prejdem jej rukou po chrbte.

Neuhne, netrhne sebou, ani sa nesnaží moju ruku odstrániť z dosahu. Stále sedí bez jediného pohybu a pozoruje neznámy bod na stene.

,,Nechcel som ti ublížiť. Skutočne som nechcel."

,,Ja viem. Asi," povie potichu. Tak potichu, že sa musím nakloniť jej smerom, aby som ju mohol počuť.

,,Čo to znamená, Nadia? Pre mňa. Pre nás. Čo bude teraz s nami?"

Viem, že by som mal byť trpezlivý. Mal by som jej dať čas nato, aby strávila všetko, čo som jej len pred chvíľou povedal, ale tú tiaž, ktorá zužuje moje telo viac nedokážem zniesť. Ten pocit, ktorý sa mi vrýva do každej bunky tela, ako odplata zato, ako som Nadii ublížil.

Už som v jej tvári videl bolesť. Nikdy pred tým som však nebol jeho zdrojom. Aspoň nie cielene.

Načo si doriti myslel, ty idiot?

,,Vážim si, že si mi to povedal. Skutočne."

Nie. Nie. Nie.

Toto nie je odpoveď, akú chcem počuť. Presne viem, čo mi tým chce povedať. Dáva mi najavo, že sa s tým dokáže zmieriť. To ale znamená, že je koniec. Uvedomenie, tichý rozhovor a napokon rozlúčka. Tak sa predsa končia vzťahy, ktorým nepredchádza žiadna hádka. Vzájomná dohoda, klamstvá o tom, že môžeme ostať priateľmi, ale fungovať to nemôže.

,,Povedal som ti to, pretože som si uvedomil, akú blbosť som urobil a ty si si zaslúžila vedieť pravdu. A tiež preto, že...že ťa milujem."

Okej, toto nie je moment, kedy som jej chcel vyznať lásku. Nie teraz, nie takto, ale topiaci sa slamky chytá. Mne už ostáva len steblo trávy, ktoré sa má každú chvíľu pretrhnúť. Je to zúfalý čin. Úbohý, ale skutočne cítim všetko, čo hovorím. Neklamem a viem, že to Nadia vie. Aj napriek tomu tam je čosi, čo nemôže preglgnúť.

,,Theo..."

Nepáči sa mi spôsob, akým vysloví moje meno. Nepáči sa mi tón jej hlasu a dokonca ani mimika tváre, ktorá je nečitateľná. Bez jedinej emócie.

,,Práve si mi povedal, že si včera v noci spal so svojom bývalou. Dnes ráno si spal so mnou, akoby sa vôbec nič nestalo a teraz mi vyznáš lásku. Čo odo mňa vlastne čakáš?"

Neuvedomujem si, ako hrozne to znie, kým to nevysloví sama. Skloním tvár na jej ruky, ktoré si stále nervózne žmolí na kolenách. Hanbím sa. Oprávnene. No ešte viac som nasratý. Na seba, na Lucy, no hlavne, na seba...

,,Je to koniec? Týmto sme definitívne skončili?"

Hovorí zo mňa hnev. V tom momente si neuvedomujem, že Nadia nemôže vedieť, že sa nehnevám na ňu. Nedokážem viac skrývať svoje pocity. Po rokoch som sa konečne vymanil z toho bludného kruhu a rovnako rýchlo som sa do neho opäť dostal. Možno som skutočne nikdy nevystúpil.

,,Odsťahujem sa. Ešte dnes. Potrebujem byť teraz hlavne sama. Keď sme včera s Jeremym odchádzali, pristavila sa pri mne suseda. Mala lístok z pošty, ktorý som dostala len pred týždňom do vlastných rúk. Myslím, že by to mohol byť termín dedičského konania, čo by konečne vyriešilo moju situáciu. Už viac nemôžem čakať. V dome som tiež našla nejakú hotovosť, čo mi na pár týždňov vystačí. Hneď, ako budem mať peniaze, všetko ti vrátim."

,,Prečo mi to všetko hovoríš? Znie to, ako by sme sa videli posledný krát."

Konečne sa odvážim zodvihnúť pohľad jej smerom. Urobí presne to isté. Pozerá mi priamo do očí. V tých jej vidím odhodlanie. Možno som si myslel, že bude plakať. Bude mi vyčítať, čo som urobil, možno po mne dokonca niečo hodí. Nič z toho sa však nestane a ja som sklamaný. Ak by zareagovala aspoň trochu naštvane, veril by som, že ju to mrzí rovnako, ako mňa. Takto ale nedokážem vyčítať vôbec nič. Viem len, že som ju zasiahol, no bolesť spôsobená mnou nie je ani zďaleka tak veľká, ako všetka tá, ktorou už si musela prejsť. Možno sa skutočne stala odolnou a ja som už len slabý odvar, ktorý ustúpi z cesty.

,,Viem len, že sa teraz musím postaviť na nohy. Možno to takto nakoniec malo byť. Vždy ti však budem vďačná za všetko, čo si pre mňa urobil a nehnevám sa. Nemôžem sa na teba hnevať preto, čo cítiš."

,,Blbosť!" pokrútim hlavou. ,,Ty vieš, že to tak nie je. Myslel som si, že ju mám stále rád, ale nemám. Už to viem."

Kričím, pretože sa postaví. Akoby ma už vôbec nepočúvala. Povie to, čo povedať potrebuje a už viac počuť nemusí.

,,Sľúb mi, že o tom aspoň budeš premýšľať," postavím sa priamo pred ňu, aby som jej zabránil odísť skôr, akoby mi dala poslednú odpoveď.

,,Sľúb mi, že sa dáš dokopy," zašepká a na líce mi vtisne krátky bozk.

Čo to do riti bolo?

***

NADIA

Tašku si pobalím hneď potom, ako sa mi Theo zverí s tým, kde a hlavne s kým trávil minulý večer.

Do poslednej chvíle si nie som istá, či s ňou v rukách dnes opustím byt. Robím tak však. Okolo Izzy prekĺznem potichu. Spí a nechcem, aby vedela, že odchádzam. Ako ju poznám, som si istá, že by sa ma snažila presvedčiť, aby som zostala. A možno by sa jej to napokon aj podarilo. Theo to tušiť nemôže, no aj keď to nedám najavo, toto rozhodnutie je jedným z najťažších v mojom živote.

Ľúbim ho. Ľúbim ho dosť nato, aby ma jeho zrada bolela rovnako, ako všetko, čo sa okolo mňa v poslednej dobe deje. Ľúbim ho však príliš nato, aby som mu dala najavo, ako veľmi mi ublížil.

Pred dverami domu sa posadím na schody a z vrecka vylovím mobil.

,,Jeremy?" ozvem sa a hneď potom urobím krátku prestávku.

Práve jeho hlas spôsobí, že sa moje emócie rozbijú, ako pohár. Už to viac neudržím a rozplačem sa.

,,Kam mám prísť?" vysloví bez zbytočných otázok.

,,Počkám na teba von. Pred vchodom," zasmrkám.

Telefónom sa nesie niekoľko sekúnd ticho. Nechcem však položiť. Jedine pocit, že tam niekto pre mňa stále je ma udržiava pri zmysloch.

,,Budeš v poriadku, Nadia," zašepká pred tým, ako položí a ja viem, že to tak bude.

Ak bude pri mne Jeremy, budem v bezpečí. Presne tak, ako v noci, keď som vďaka nemu prekonala svoje najväčšie obavy.

_______________________________________

Tak a Nadia sa nám oficiálne sťahuje. Je smutné, že sa ich vzťah ani poriadne nezačal a už je po. Aspoň zatiaľ to tak vyzerá 😏 Čo si myslíte vy? Stále im fandíte, alebo si naopak myslíte, že sa Nadia rozhodla správne? Musím sa priznať, že mne je Thea trochu ľúto. Možno som divná.
Prajem vám krásny deň.
❤️❤️❤️