Koža, mäso, vlasy, kosti,
potravou pre tie biedne červy.
Biedne však len pomyselne.
Samé v nekonečnej ozvene,
v ticha hrobe samé sebou,
mostom dvoch neznámych brehov,
sťaby Cháron utvorené,
ich výtvorom telo znetvorené,
nepodobné tomu predtým,
je ničím, no zároveň všetkých.
Bývalým pozemským majetkom,
bezvýznamným ničoho svedkom,
ako sa stvorilo, tak aj mizne,
i keď iskrička nádeje sa blisne.
V našom tele mocným chrámom,
bolo nám to dané tichým darom.
S tichým, nadpozemským žiaľom,
Čo nám niečo, niekto dalo,
čo spoločnosti bolo tieňom,
a výsledne našim vlastným dielom,
To Duša býva nazývané!
Nič nie je predsa bezvýznamné.
Niekto nás predsa musel stvoriť.
A aj po konci života s nami robiť.
Spolieham sa na to, a v zázrak dúfam.
Iste to nie je len predtucha.
Zatiaľ, čo pozemské telo hnije,
Duša v inom svete žije.
Ale čo ak to nie je tak isté,
a duša nespieva, ba ani nežiali,
nie je v raji, ba ani zajatí,
nespieva, neplače, ba ani sa nebojí.
Opakujem sa.. No čo ak slzy neroní?
Nič ju nebolí, rany sa nezahoja,
no predsa vo vesmíre neznáma,
jestvuje, no nejestvuje.. Sťaby nikam brána.
Len zhluk naivnej energie, preformátovaný ďalej.
Čo netušil, že sa to stane.
Väzenie bez mreží nie sú len spomienky,
No pomníky prázdnoty, istej nemennej mienky.
Všetko je bezcenné, no predsa má ceny..
Dokým nedôjde na jej trh, samo sa nedocení...
