Hidden behind the mask

Chapter 10

Dni sa naozaj míňali rýchlo a ja, aj keď som si nahovárala, že rande s Lukom je prostá vec, aj napriek tomu som podľahla úsmevu, ktorý mi spútal pery, vždy, keď som na to pomyslela.

Za tých pár dní som si jasne zrovnala svoje myšlienky.

Som slabé, dievča ktoré sa nedokáže rozhodnúť, čo chce.  No pri myšlienke, že Luke prakticky ochutnal zo všetkých mojich tvárí a aj napriek tomu chce so mnou stráviť pár hodín osamote, sa pýtam sama seba: som až taká zlá? Čo ak si len nahováram, že som zničená, plná samoty a smútku? Čo ak je pravda, že som normálne dievča?

Tie otázky ani nedávajú význam.. A to ma na tom najviac hnevá, pri myšlienke naňho nieže neviem ani poskladať vetu, ktorá by dávala význam, neviem ani čisto uvažovať.

Moje myšlienky sa pletú s citom, ktorý mi je neznámy. Neviem ako ho nazvať... láska? Je to čo, cítim k chlapcovi s modrými očami a hustými blond vlasmi láska? Dá sa to tak nazvať?

Odpovede neviem... na všetky moje otázky, ktoré sa, čo i len čiastočne, týkajú tohto chlapíka, nemám odpovede. A to je moja hlavná úloha dnes. Nájsť odpovede, zatiaľ čo budem s ním. Dúfam, že to zvládnem... ale keď si predstavím, že som nezvládla takú prostú vec, ako sa vzdať jedného svojho ja, ktoré som používala asi stotinu dňa kvôli nemu, asi toto bude ťažká úloha.

14.12.2016

rozhodnutá Baille Hart!

♥ ♥ ♥ ♦ ♦ ♦ ♦ ♥ ♥ ♥

 „Kde ideš?“ slabé slová mojej sestry, stojacej vo dverách mojej priestrannej izby, ma vyľakali. Otočila som sa od zrkadla, pred ktorým som stála už hodnú dobu a venovala jej úsmev. Môžem povedať, že s odstránením dobrej Baille som v tomto dome skončila. No to neznamená, že keď prekročím prah, si nestojím za svojím predsavzatím. „Idem na rande, Lexi. Potrebuješ niečo?“ podišla som k jej útlej postave, ktorá nesiahala ani po kľučku na dverách. Dlhé blond vlny, mala spútané v dvoch zapletených copoch, ktoré sa jej tiahli pri tele.

Potriasla hlavou na zápornú odpoveď a nervózne si založila ruku za chrbtom. „Nechávaš ma tu samú?“ spodná pera sa jej z neznámych dôvodov triasla. Odvrátila pohľad. Podišla som k nej ešte bližšie, snažiac sa vyriešiť, o čo sa snažila. „Deje sa niečo Lexi?“ jemne som jej chytila malú rúčku a preplietla si s ňou prsty. „Áno! Všetci z tohto domu len odchádzajú. Nechávate ma tu samú! Ja som malá, možno pôsobím dospelo, ale nedokážem sa ešte sama postarať o seba.“ jej hlas sa zlomil a ja som dokázala cítiť bolesť z jej podtónu. „Lexi,“ stiahla som ju do náručia a v ňom ju žmolila najdlhšie, ako sa dalo. Bolelo ma počuť tieto slová. Bolelo ma vidieť, ako sa zlomila, nedokáže byť silná a to ma z určitej strany teší, lebo dokážem rozoznať, kedy som prekročila hranicu. No pri myšlienke, že mám moc (a využívam ju pomerne často), ktorá ju zlomí, ma raní viac ako ju.

 „Neboj sa, ja neodídem.“ šepla som jej do vlasov a pobozkala ju na červené líce. „Vrátim sa hneď ako sa tá schôdzka skončí, dobre?“ nádejne som zvýšila tóninu hlasu. „Nemôžeš ostať?“ povedala po dlhej chvíli ticha strávenej v mojom náručí. Slané slzy sa vpíjali do jedného z mojich dnešných outfitov, pri myšlienke, že sa budem znova musieť prezliecť, sa mi dvíha žalúdok.

Ďalšie dlhšie ticho sa medzi nami rozprestrelo a ja som začala váhať, čo mám odpovedať. Môžem tu ostať a zrušiť schôdzku, na ktorú som sa celý týždeň tešila? Jedinú šancu, kedy môžem ukázať, že nie som taká zlá, ako sa na prvýkrát zdá?

Keď som bola pripravená na odpoveď, Lexi sa nepohodlne zamechrila v mojom náručí a oči sa jej rozšírili, naklonila sa cez posteľ a...

„Preboha, Lexiandra!“ skríkla som zhnusene. Mrcha Baille občas aj v tomto dome vyhrá moju tvár. „Si v poriadku?“ opýtala som sa následne, znechutene pozerajúc na zvratky vedľa mojej postele. Pri predstave, že to budem musieť upratať ma naplo taktiež, no zadržala som to pri predstave, že by som musela upratovať dvojitú porciu. „Prepáč, Baille.“ šepla sklamane a unavene sa schúlila na posteli. Smutne som si vzdychla, jasne vediac dva fakty. Rande s Lukom sa bude musieť zrušiť a Lexi je chorá. Sadla som si k nej na posteľ a nežne ju hladila po vlasoch. „Neboj sa, postarám sa o teba.“ šepla som s úsmevom, no do nálady mi nebolo. Prešla som do kúpeľni a s vlhkou vreckovkou som jej utrela tvár, pomaly sa schúlila na posteli do pohodlnej polohy a zavrela oči.