Shadow [AvengersFF]

7.

🔸Bucky🔸
Ja... Zamyslel som sa a očami som prezeral podlahu aby som nemusel pozrieť na ňu. Ako jej mám dať odpovede keď ich ani sám nemám. Nebudem ti môcť povedať všetko...

Znova som sa zamyslel ale ona ma prerušila: Prečo nie?

Pretože nie všetko si pamätám mám tam medzery a všetko to je také zamlžené. Spravil som si menšiu prestávku a potom som pokračoval: Pamätám si že ma na misiu poslali dvaja agenti neboli vysoko postavený. Nie som si istý kto bol vtedy ich vodcom.
Prikývla a na tvári mala stále ten nečítateľný výraz.

Kto boli tí agenti? Ďaľšie otázky na ktoré som jej nedokázal dať odpoveď.
Neviem nespoznávam ich. Popravde som čakal hocičo ale nie to že to zoberie tak "ľahko".

Takže mi chceš povedať, že ti hydra vymazávala pamäť a ty si potom pre nich zabíjal? Premýšľal som či to náhodou nemyslí ironicky alebo tak nejak. No vtom som sa zasekol: Ja som ti nepovedal nič o vymazávaní. Zdesene na mňa pozrela a trošku sa zakoktala: Takže to je, teda bola pravda? Sklopil som hlavu a prikývol bolo mi ľúto že zistila práve toto. Neviem čo presne vieš, čo si videla ale všetko čo tam mám, teda skôr nemám je pravda.....Aspoň myslím. Vzdychol som si. Je to proste dosť komplikované.

Dobre, pomôžem ti. Pozrel som na ňu a vedel som že to myslí úprimne. Keď som chcel poďakovať, predbehla ma so slovami: Neďakuj možno sa mi nič nepodarí.

🔸Nessa🔸

Postavila som sa a prešla do kuchyne. Celý čas som cítila ako ma pozoruje. Začala som si pripravovať kávu.
Fajn, takže si to zhrnieme. Práve som sa rozhodla pomôcť 1000 ročnému zabijakovi, ktorého si nechávam v dome. Mumlala som si pre seba, pretože som tomu stále nemohla uveriť.

-Vymäkkla som.
-Nikdy si nestvrdla.
-Pravda.

Vlastne mi ešte nieje ani 100. Ozval sa vojak. Otočila som sa a pozrela sa naňho pohľadom typu: Ako si ma dofrasa mohol počuť?!
Myslím že to je kvôli určitým séram, v hydre totiž do mňa podobné sračky pichali stále. Myslím že to bola napodobenina super séra alebo niečoho takého. Hydra sa totiž naozaj dlhú dobu snažila napodobniť kapitánove sérum. Mykol plecami.
Krása, mám tu vraha alá zlý kapitán amerika nieje to komické?
Dobre kľud nádych - výdych toto dám.

Keď som spustila kanvicu tak som sa naňho otočila: Chceš tiež?
Kývol hlavou, že nie.
Fajn. Zaliala som si môj hrnček a zapozerala sa do blba. Vedela som že ma pozoruje ale bolo mi to jedno. Moje myšlienky boli niekde úplne inde. Netuším totiž  ako to spraviť tak aby som neodpadla pri prechádzaní myšlienok. Odpila som si z kávy, vrelá tekutina mi trochu spálila jazyk ale mne to bolo jedno, dostala som totiž to nápad, ktorý by bol možno celkom použiteľný. Mám to! Vykríkla som do ticha a asi som vojakovi prerušila niť myšlienok, ak teda nejaké má, pretože sa namňa pozrel trochu zdesením a nechápavím pohľadom. Celkom mi pripomínal zmoknuté stratené šteňa, ktoré nájdete v strede parku, teda až nato že ak tomu šteňatu zachce tak vás bez väčších problémov zabije. Heh. Vojak zjavne stále čakal čo poviem tak som mu to začala vysvetlovať.
Neviem či to bude fungovať ale mohla by som postupne ťahať tvoje spomienky od poslednej, ktorú si vieš jasne vybaviť. Zaberalo by to však dosť veľa času a bude to vyčerpávajúce ako premňa tak aj pre teba. Musím sa priznať, že naozaj neviem či sa mi to podarí ale dúfam, že ano.

Nebude to pre teba nebezpečné? Spýtal sa ma vojak a ja som sa naňho zamračila.
Musím sa priznať, že ti chcem pomôcť ale nie natoľko aby som pri tom ohrozila seba ale je milé, že si sa spýtal. Usmiala som sa a on my úsmev opätoval, teda.....aspoň myslím, že to bol úsmev.
Kedy teda začneme? Pýtal sa ďalej, čož je super, pretože sa s ním dá riadne komunikovať.
Mohli by sme to skúsiť už dnes ale potrebujem aby si sa poriadne zamyslel a spomenul si na najstaršiu spomienku, ktorú v hlave nájdeš. Kývol na súhlas.

Zatiaľ čo on rozmýšľal ja som si sadla na linku pozorovala ho. Nejakú dobu nehybne sedel a pozeral niekam do neznáma, no po chvíli zatvoril oči. Bolo naozaj vtipné pozorovať ako sa mu robí vráska na čele, keď premýšľa. Už prešla nejaká doba a ja som ho stále pozorovala. Myslím, že sa mu asi nedarilo vybaviť ani jednu spomienku alebo iba tie, ktoré naozaj nechce vracať. Chcela by som mu pomôcť tým, že mu znova vojdem do hlavy ale nemyslím, že by mu to pomohla iba by sa zopakoval predošlý scénar.

Skúsila som to teda inak: Hej, šepla som aby som upútala jeho pozornosť, podarilo sa a ona sa namňa pozrel zo zdvihnutím obočím. Skús si vybaviť spomienku dňa kedy si sa vybral na vojnu. Znova prikývol. Najskôr sa nič nedialo, no po chvíli sa vojak trocha pousmial, zodvihol hlavu a otvoril oči. Usmiala som sa tiež. Podarilo sa? Spýtala som sa a premiestnila som sa na sedačku oproti tej jeho. Myslím, že staršiu spomienku už naozaj nedokážem nájsť. Na odpoveď som iba kývla. Dobre, skús teda teraz myslieť len na túto spomienku snaž sa vybaviť si čo najviac detailov. Ja ti zatial vojdem do mysle a od nej sa budem môcť odraziť. Tentokrát prikývol zas on a mne už to prikyvovanie začínalo byť trošku komické. Fajn. Ideme nato.

Najskôr sa nič nedialo, musím sa priznať, že som bola zo začiatku celkom vydesená či sa to podarí no po chvíli sa mi sieť jeho myšlienok začala zjavovať. Bola som v jeho spomienke na noc predtým ako narukoval na vojnu.
Zaujímavý večer, najskôr bol na starkovej výstave. Nedala sa neprehliadnuť podobnosť medzi mladým a starým Starkom, niekto by až povedal, že to je skoro jedna osoba. Neskôr išiel na tancovačku, čo bolo v tej dobe bežné, no predtým vynadal svojmu kamarátovi, ktorý falšoval doklady aby sa dostal na vojnu. Zaujímavé s takým niečím sa len tak nestretnete.

Keď spomienka skončila bola som nadalej v jeho hlave pomaly som hľadala niečo čoho by som sa mohla uchytiť tentokrát a moja snaha nebola marná, našla som ďaľšiu spomienku.
Myslím, že bol zatvorený v nejakom laboratóriu a na niečo napojený jemne modrá tekutina stekala cez hadičky do vojakových žíl. Myslím, že sa práve zobudil z umelého spánku, pretože videnie bolo zahmlené.
Do miestnosti vošiel muž menšieho vzrastu a niečo si mumlal, nebolo mu rozumieť aj keď bolo viditeľné, že hovorí k vojakovi. Následne prišiel k prístroju a odpojil ho. Tekutinu s modrou látkou odložil a začal tlačiť stôl, na ktorom vojak ležal.
Koniec spomienky a ja som zas bola v spleti stratených myšlienok. Ďaľšia vspomienka sa odohrávala v nejakej pracovni, vojak znovu ležal na stole a stále dookola opakoval: Seržant 325578 Barnes. Seržant 325578 Barnes... Do miestnosti vošiel vysoký muž ale vojak si ho stále nevšímal. Muž ho začal rozväzovať a prihovárať sa k nemu. Vojak ho spoznal, pretože mu odpovedal naspäť. Ukázalo sa, že to je Steve, teda.....Počkať! To je kapitán! Takže nášho vojačika kápitán zachraňoval v druhej svetovej? Zaujímavé.
Takto sa to ešte vlieklo niekoľko spomienok. Vždy skončili a začali nové a tak stále dookola. Každým kúskom to išlo ľahšie a ľahšie ale už som začínala pociťovať silnejúcu únavu.

_
🤍

Som späť po dlhšej prestávke s novou kapitolou, ktorú asi ešte časom prerobím, pretože som s ňou neni na 100% stotožnená. Takže predpokladám, že sa vidíme pri ďaľšej kapitole.

A taktiež neviem to číslo
32557-8/6/5
Takže ak dakto vie tak by som bola rada ak by mi dal vedieť.

_