Bohyňa bleskov a kovu (sk)

14

~Hannah~

Zbadala som ako sa Jess začervenala. Zjavne rozmýšľa nad chalanom s hnedou pokožkou a kučeravými vlasmi. Odvrátila som od nej zrak a zamerala sa na Lexi. Stále som sa na ňu hnevala kvôli tomu čo mi spravila, ale potom čo mi povedala tak mi jej bolo aj ľúto.

"Nebodaj o mne rozmýšľaš Han," počula som ako to povedala v mojej mysli.

"A ty zas nemáš čo robiť však," podpichla som ju. Začala som ju mať pomaly aj rada. Chcela som o nej toho vedieť viac. Videla som ako sa zatvárila keď jej Nico niečo pošepkal do ucha a celá zbledla. Vtedy vyzerala ako mŕtvola. Zjavne jediný Nico s Jess niečo o nej vedeli čo ja nie. Jedného z nich dvoch si odchytím a porozprávam sa s nimi o nej.

" Ale no taak Han. Povedz čo o mne chceš vedieť. Vieš o tom, že sa ma môžeš opýtať čokoľvek," povedala v mojej hlave a neprerušene sa rozprávala s Rebekou. Po udalostiach čo sa stalo v noci som zistila, že nie je vôbec zlá osoba. Bolo na nej vidieť, že má dobré srdce. Kľudne sa mohla stať jednou z nás a súčasťou našej rodiny. Vôbec by mi to neprekážalo. Aspoň by som mohla niekoho otravovať.

" Mohli by sme sa porozprávať o mojich rodičov," opýtala som sa v mojej mysli. Vedela som, že je stále tam lebo sa na mňa pozrela. Prikývla hlavou a pozrela sa inam.

" Tak ja už pomaly pôjdem," povedala som a postavila sa z miesta.

" Kam ideš," opýtal sa Nico a naklonil hlavu nabok. Ten hajzlik bol vždy zvedavý. Joj kebyže mám nejakú schopnosť. Tak rada by som mu nakopala ten jeho horiaci zadok.

" To ťa nemusí zaujímať kam idem a čo budem robiť," povedala som mu a otočila sa im chrbtom. " Navyše prečo ťa to zaujíma," dodala som a otočila som hlavou aby som ho videla. Pozeral sa na mňa a uškieral sa od ucha k uchu. Prevrátila som očami a šla som ku dverám.

" Lebo si moja 'sestra' a záleží mi na tebe," povedal a poslal vzduchom oheň, ktorý bol v tvare srdca. Vždy musel byť extra. Čo poviem typický blonďavý chalan so svalmi a modrými očami. Vyšla som z jedálne a šla som do svojej izby. Prezliekla som sa do bežeckého oblečenia a zobrala si slúchadlá spolu s mobilom. Musela som sa nejako odreagovať a zrelaxovať. Vyšla som von a začala som behať okolo strediska. Po pár hodinách som konečne vošla dnu sa napiť čistej vody. Vošla som do kuchyne a hľadala fľaše s vodou. Celá vyčerpaná som si zobrala malú fľašu vody a vypila ju. Cítila som, že ma niekto sleduje. Začala som sa pozerať všade okolo seba. Nakoniec som zahliadla, že v jednom rohu miestnosti je tieň tmavší od ostatných.

" Viem, že si tam Lexi a nemusíš sa schovávať v tieňoch," dopovedala som a vyšla z tieňov. Odtiahla si stoličku, na ktorú si potom sadla a pozerala sa na mňa.

" Vieš o tom, že si jediná kto to dokáže rozlíšiť. Teda okrem dvoch osôb, ktoré ma posielali zabíjať. Tie nerátam," povedala a pozerala sa na stôl so založenými rukami.

" Takže naozaj mi povieš o mojich rodičov," opýtala som sa jej a zvierala som vo svojich rukách prázdnu fľašu. Vzdychla si popod nos a pozrela sa na mňa.

" Poviem ale neviem či je to dobrý nápad hovoriť tu," povedala a ukázala rukami okolo nás. Konečne nastal čas kedy sa dozviem o ich smrti.

"Aaahaaa. Môžeme ísť do mojej izby," navrhla som. Ona sa postavila a zasunula stoličku na miesto. Prišla ku mne a podala mi ruku. Ja som ju prijala a preniesli sme sa tieňmi do mojej izby. Zatočila sa mi hlava. Musela som sa oprieť o stôl.

" Asi bude pre teba lepšie keď si sadneš," navrhla a ukázala na stoličku. Odtiahla som ju a sadla si. Ešte stále som musela rozdýchať to, že sme sa teleportovali.