Právo na šťastie |Max Verstappen|

9

Zobúdzala som sa do nového dňa sama v posteli ale s hlukom po celom paláci. Pozrela som sa na hodinky, ktoré ukazovali krátko po deviatej ráno až som ostala šokovane na ne pozerať a viackrát som si pretrela oči aby som sa uistila či správne vidím. Matka mi ráno nevtrhla do spálne, žeby im včerajší príhovor so duše otvoril bunky v mozgu? Dospeli k rozumu? Nezdalo sa mi to. Tak rýchlo nejde ani rýchlik. Nechcelo sa mu vyjsť z teplej postele, ktorá ma lákala aby som v nej preležala trištvrte dňa ale povinnosti nepočkajú. Dnes som mala mať stretnutie s ministrom spolu s otcom. Obed, ktorý by som rada vymeškala ale nemôžem si to dovoliť. Potrebujem si u nich vybudovať rešpekt, musia ma prijať a vidieť že sa zaujímam o to čo sa u nás deje. Moje právomoci sú veľmi nízke priam nulové v túto chvíľu ale jedného dňa sa aj to zmení a ja budem musieť zobrať všetku zodpovednosť na svoje ramená.

Cez pyžamo som si obliekla saténový župan, telefón ktorý som mala v nabíjačke som zobrala do rúk a namierila som si to do jedálne kde som dúfala, že nejaké raňajky ostali. Žalúdok mi hral mexické piesne od hladu a ja som ledva videla pred seba. Z toľkého spánku ma až hlava rozbolela ale to je tým, že nie som zvyknutá vyspávať. Moje telo si zvyklo vstávať skoro ráno a je to pre neho šok.

Služobníci pobehovali po paláci, prenášali veci a ja som nechápala čo sa deje. Bola som stratená ale nikoho som nezastavovala a nepýtala som sa. Pre svoje dobro viem, že lepšie je nepýtať sa inak dostávam infarktové stavy. Dostavila som sa do jedálne kde na mňa čakali moje raňajky, plnený croissant a čierny čaj s mliekom. Popri raňajkách  som pozerala čo je nové vo svete cez sociálne siete. Napila som sa čaju a otvorila som instagram keď moje oči uvideli čo vidieť nemali. Vyprskla som čaj na stôl, začala som sa dusiť. Robia si srandu? Prechádzala som dole a nič iné som pred očami nemala. Náhle mi prišlo zle aj z toho čaju.

"MAMA!!!!OTEC!!!!" zahučím na celý palác, ktorý sa v sekundu ponorí do ticha. Môj krik sa ozýva chodbami. Prudko som sa postavila zo stoličky aj s telefónom v ruke som išla do salónu, kde na sto percent obaja budú. Trávia tam každé ráno. Ráznym krokom som prechádzala po chodbách, ľudia mi uhýbali z cesty. Bola som vytočená do nepríčetnosti. Rozrazila som dvere od salónu, matka držala akurát čaj pri perách a upíjala z neho, otec na mňa dvihol zrak a jeho tvár zdobil škodoradostný úsmev. Neznášam ho!

"Čo to má znamenať?!!" ruku s telefónom som vystrela pred seba aj keď nemohli vidieť z takej diaľky čo ukazujem ale predsa im došlo o čom celé Anglicko píše! Nie sú sprostí.

"Bože ja hlava hlúpa, zabudla som ti to povedať." mama sa zahrala na hlúpu a zábudlivú. Mňa neoklame. Mali to premyslené do bodky len čakali na správny okamih, kedy to uskutočnia.

"Neklam." zavrčím cez zaťaté zuby. Dochádzala mi trpezlivosť. Vnútorne som šalela a môj telefón začínal tiež. Vibroval mi v ruke a ja som vedela od koho mi tie správy chodia. Nik iný nemá toto číslo, len on. Musel sa zobudiť a pýta sa čo sa to deje.

"S tvojou matkou sme sa rozhodli, že bude úžasné ak budeš mať v paláci niekoho seberovného. Princ Andrew je dokonalá spoločnosť, pre našu mladú a krásnu dcéru, ktorá potrebuje byť v spoločnosti mladých ľudí. Čo vieš? Možno preletí iskra a za pár mesiacov budeme organizovať svadbu." žalúdok sa mi dvíhal z jeho slov. Nerobili to kvôli mne ale kvôli sebe. Otec si myslí, že sa do toho mamľasa zaľúbim a budem mať po svojom boku chlapa, hodného kráľa. Mýli sa žiadny Andrew, žiadna svadba! Celé Anglicko nerozpráva o ničom inom ako o tom, že do paláca sa za mnou sťahuje nový objav, prípadný budúci kráľ! Kde ľudia nechali hlavu? Kedy mňa videli verejne s niekým chodiť? Nikdy! O Andrewa by som ani bicykel neoprela a nie to s ním niečo mať.

Rodičia čakali na moju reakciu. Prišla som sem ako neriadená strela a viem čo odo mňa očakávajú. Výbuch. Nedoprajem im pocit víťazstva. Začali vojnu a ja vojny neprehrávam. Nevedia s kým si začali a jednoznačne nevedia akého súpera oproti sebe majú.