Miesto, kam sa vždy rada vrátim

                 Tatry, krásne na pohľad i na dotyk. Uchvátia ma, i keď sa do nich vraciam rok čo rok.

                   Na jar, kam len moje oko dohliadne sa rozprestierajú široké pláne plné kvietkov. Žiarivé slniečko ich jemne hľadí po tváričkách a s úsmevom pozoruje, ako rastú. Aróma a nadpozemska krása napádajú moje zmysly. Za pláňami sa rozprestiera nekonečný les. Stromy naplnené žiaľom opäť získavajú stratenú istotu. Ich nahé telá opätovne zakrývajú zelené šaty. Do ich korún  prilietajú vtáčiky z teplých krajín vracajúc sa do svojich domčekov. Mohutné nohy im obopína silný brečtan. Korene zapustené do zeme, ponúkajú úkryt zvieratkám, hľadajúcich útechu po studenej zime. Posledné kryštáliky snehu sa menia na kvapôčky vody, ktoré sa vlievajú do nespútaného horského potôčika.

Jedného dňa vystrieda sviežu jar horúce leto. Okolím sa ozýva spev vtáčikov, bzukot čmeliakov, melódie lúčnych koníkov, smiech mláďat objavujúcich svet. Kvietky sa nenechávajú zahanbiť a naplno ukazujú svoju krásu. Pyšne pozerajú na tie, ktoré stratili svoje lupienky. Potok hravo žblnka, vylieva sa na brehy. Na hladine sa mu odrážajú zubaté úsmevy slnca. Na neďalekej lúke sa pasú srnky. Srnčatá ukazovali svoju silu a behali za pozorných pohľadov svojich matiek. Les tichučko šumí vánkom, šantiacim v jeho korunách.

Keď ráno na jeseň vyjde slnko, pošteklí nás svojimi lúčmi a pripraví nás na nový deň. Ranná hmla nás zavinie do svojho vrucneho objatia, ovíja krajinu ako had svoju obeť, a šepká príbeh toho, čo má prísť. Trávu pokrýva slabá prikrývka mrazu. Štebotavé lastovičky pomaly utíchajú a odlietajú do teplých krajín. Niektorí ich súrodenci sa rozhodli ostať. Naháňajú sa s poslom jesene a spolu spievajú tie najkrajšie melódie. Ostatné zvieratká nie sú pozadu a usilovne si zháňajú jedlo na Zimu. Les pomaly vymieňa svoje staré a obnosené šaty. Kedysi zelený les teraz pripomína umeleckú galériu, predovšetkým keď nebo plače, svet pripomína plátno nasiaknuté vyliatymi farbami.

Po jeseni do Tatier prichádza Zima. Všetko je ako z rozprávky. Mrázik pracuje na svojich mečoch, Perinbaba na svojej prikrývke, ľahučkej sťa páperie. Jazerá, potôčiky sa menia na priesvitné zrkadlá a hory pokryté snehom mäkkým ako kožúštek pripomínajú rozsypaný cukor. Stromy napĺňa hlboký žiaľ, ktorý sa prejavuje na ich nahých telách. Vločky, tancujúce vo vetre, trblietavé ako biele zlato, dopadajú na líčka zvieratiek, ktoré nespia. Ľadové ticho pohládza našu dušu kým nám slnce venuje svoj chladný úsmev a vietor venuje svoje objatie.

         Milujem pocit, keď ma ráno v Tatrách slniečko pobozká na tvár, vietor jemne pohľadí, vtáčik zašepká do uška, kvietky pritiahnú svojou arómou. Pre toto všetko mám rada Tatry a budem sa do nich neustále vracať.