shades of blood || h.s.

5. chapter

Takmer mi oči vypadli z jamôk, po tom čo povedala to, čo povedala.

„Ospravedlniť? A za čo?" nikdy sa mi nikto neospravedlnil. A navyše tu nie je dôvod ospravedlňovať sa. Nič mi nespravila.

„Za tú noc. Nemyslela som tým, že si sukničkár," prstami na ruke nervózne hýbala a kúsala si spodnú peru. Nečakal som, že by ona bola nervózna. Ja by som mal byť nervózny, nie ona.

„Ale áno, myslela," prižmúril som oči a dúfal, že odíde. Chcem byť sám, už naozaj. Celý život, keď som ľudí potreboval, nemal som ich. Teraz som si už zvykol.

„Tak môžeš prestať byť zase odporný a môžeme sa normálne porozprávať, aby si mi dokázal, že nie si ten, ktorého som si pomocou tvojich reakcií v hlave vytvorila?" nervózne sa mi pozrela do očí, rýchlo som uhol pohľadom nižšie a radšej sa zameral na jej oblečenie. Na nohách mala bordové martenzy, tmavé rifle boli skôr voľnejšie než obtiahnuté a kudrnaté vlasy pokrývali značnú časť čierneho roláku. 

„Úprimne, nepotrebujem ti nič dokazovať, ľudia o mne hovoria už aj horšie veci," odvrkol som unavene a upriamil pohľad na  nezaujímavú zvädnutú kvetinu v diaľke za jej chrbtom.

„Ako to myslíš?"

„Neboj sa, všetko sa dozvieš. Klebety sa k tebe v tomto meste dostanú rýchlo," rozprával som bez akéhokoľvek citu v hlase. Po tom, ako odpoveď z jej úst nevychádzala, som zrak presunul na ňu. Oči mala zapichnuté na mojom tele, konkrétne na mieste, kde som mal hruď.

Potom som si uvedomil, že spávam iba v teplákoch. Keďže som si tričko na seba dnes ráno nehodil, stál som pred ňou polonahý. Skvelé.

„Môžeš na mňa prestať pozerať? Nie je to bohvie ako príjemné," ruky som si založil na prsiach a snažil sa zakryť čo najviac miesta ako to len šlo. Naozaj mi to nebolo príjemné. Je oficiálne prvý človek, čo ma vidí inak ako v svetri, kabáte, poprípade v tričku.

„Prepáč. Môžem dnu?" zodvihla pohľad od mojich tetovaní a ukázala rukou na miesto za mnou. Ruky som zosunul z tela a chytil nimi rám dverí, ktorých som sa opieral.

„Nie."

„Oh, uhm."

„Pôjdeš už?" nohou som poklepkal po podlahe a naprázdno prehĺtaval, bol som tak moc smädný.

Na jej odpoveď som dlho nečakal a dvere jej zavrel priamo pred tvárou. Nepotrebujem strácať čas zbytočnými rozhovormi, nikam nevedúcimi. Nepotrebujem strácať čas s vôbec nejakými rozhovormi.

Žiletku v zadnom vrecku teplákov som vytiahol a ani sa nepokúšal prejsť do obývačky. Bol som rád, že nemusím vyhŕňať žiadne rukávy. I keď - takto si ľahko mohla všimnúť jaziev a rezov na mojom zápästí. No to už nie je môj problém. Aj tak sa to skôr či neskôr dozvie od ľudí zvonku.

Ruku, v ktorej som pevne držal žiletku som umiestnil pár milimetrov nad poslednú ranu, ktorej sa akosi nechcelo hojiť sa. Nevadí, ruku mám veľkú. A vždy môžem prejsť aj na druhú, rezať sa ľavou rukou mi nejaký obzvlášť veľký problém nikdy nerobilo.

Na ľavom kraji zápästia som zatlačil a žiletku som posunul na pravú stranu. Samozrejme, ako každý iný raz, bolelo to.

Po tom, ako mi z rany začala vytekať krv, žiletku som z ruky pustil na zem a pery pritlačil na zápästie. Uvoľnil sa mi doslova každý sval v tele v momente, keď moje chuťové poháriky identifikovali krv.

Ruku som viac pritisol k perám, oči som silou privrel a tekutinu v ústach prehltol. V jemnom prúde sa mi ústa plnili, stále dookola to isté.

Nevzdám sa toho, ani keby som mal mať každého človeka ako priateľa, ani keby mali všetci žiť len pre to, aby sa so mnou mohli rozprávať a smiať sa. Pokiaľ by som si mal vybrať medzi krvou a životom, vyberiem si krv. Pretože krv je mojím životom, nechcem žiť bez nej. Nebudem žiť bez nej.

Oči som otvoril, škála farieb mi následne zahmlila zrak. Pery som mal od tlaku, akým som na ne rukou tlačil, úplne podliate a bolelo to. No ani tá bolesť mi neodoprela pocit, aký som cítil. Cítil som, že nie som sám. Nie som sám, vďaka krvi. Nemám za priateľa žiadneho človeka, no našiel som priateľa v nej. A je mi jedno, ako šialene to znie. Ja za to nemôžem, nevybral som si túto cestu. Bola mi však určená, a tak sa s ňou musím vysporiadať ako len viem.

Keď som už cítil, že sa v mojich ústach nič nenachádza , ruku som odtiahol a bruškami prstov druhej ruky som si prešiel po perách a zotrel malé množstvo kvapôčiek krvi, ktorá sa tam usadila.

Neskôr som si v izbe ruku znova na pár hodín obviazal a hodil na seba obyčajné čierne tričko a naň taktiež len obyčajný jednoduchý sveter. Priveľmi si nezakladám na oblečení. Nechodím vlastne v ničom inom, stále stereotypne skinny v rôznych tmavých farbách, väčšinou v čiernej, primitívne jednofarebné tričká, tiež čiernej farby, a svetre, ktoré sú taktiež jednofarebné, a taktiež iba v tmavých odtieňoch.

Na nohy som si obul koženné topánok, tiež iné nenosím, na oči som si dal jedny z dvoch slnečných okuliarov, ktoré ležali  na poličke. Okuliare nosím aj keď je zima a slnko vôbec nesvieti. Možno to je tým, že nechcem, aby ma ľudia spoznali. Aj keď by som povedal, že robím presný opak, že na seba tým len viac upozorňujem.

Čiapku mám iba jednu jedinú, ktorú nosím celkom často, hovorím - som čisto jednoduchý človek. Predsa je vo mne niečo komplikované, nejaký dôvod, prečo ma ľudia nemajú radi.

Otvoril som  dvere, medzi ktorými ešte pred necelou hodinou niekto stál a schodami zbehol dole, von. Možno sa mi dnes pošťastí a neuvidím žiadneho odsudzovačného človeka, ktorý bude pokračovať v rozrobenej práci ostatných, a bude moje srdce lámať na ďalšie malé kúsočky.

---

a/n: harry you're weird af