Mon aube sombre (Môj temný úsvit)

Keď pošleš Snap a konečne ťa vidím na Snap mapke

Zlatko ani nevieš ako som vďačná, keď ťa po celom dni vidím na tej skurvenej Snap mapke a vidím že si v poriadku.

Ani nevieš, ako neskutočne som šťastná, že mi posielaš tie skurvené Snapy. Pretože aj vďaka nim viem, že stále žiješ. Že stále dýchaš, že si tu stále pre mňa.

No vieš čo si cením ešte viac?

Keď napíšeš na WhatsApp a odpovieš mi na moje správy.

Že súhlasíš s telefonátmi a že sa so mnou stále rozprávaš.

Že si sa rozhodol, že ma prídeš pozrieť.

Do môjho rodného mesta, kde nič poriadne nie je.

No ty si sa rozhodol, že za mnou prídeš a stráviš so mnou deň.

A čo na tom, že sme kamaráti?

Keby si vedel, koľkí ľudia sa ma už spýtali, či si iba kamarát.

A hoci im ja stále vravím že hej, že sme iba kamaráti, môj úsmev pri tých slovách asi vraví o niečom inom.

No mne to nevadí. Nevadí mi sa usmievať, ak mám na to dôvod. Ak mám človeka, pri ktorom sa môžem usmievať, smiať len tak, pretože sa mi chce.

A tým človekom si pre mňa TY.

Stále pevne dúfam, že sa nikdy, ale naozaj nikdy, neprestaneme baviť.

Nemôžem od teba žiadať, aby si mi to sľúbil, no aj tak to asi o pár mesiacov spravím.

Čo na tom, že ma pošleš doriti.

Veď aj ja sama si uvedomujem, že nič také človeku asi sľúbiť nemôžeš.

Nikdy nemôžeš vedieť, či tento deň nebude tvoj posledný.

No ja to asi aj tak skúsim.

A prečo?

Pretože smiem.

Pretože chcem.

~

S veľkou láskou...

Venované...tebe.