Príbeh už bol zverejnený pred viac ako rokom na wattpade cez môj starý účet. Príbeh neprešiel ešte korekciou, čiže slovosled, chyby tam budú!
.........................
Dvaja ľudia, ktorí ani nevedia, ako sa k sebe dostali. Niekedy sa musí zabudnúť n...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ubehol mesiac.
Neskutočne dlhý mesiac.
Keď si človek myslí, že je konečne šťastný, že našiel všetko, po čom kedy túžil, osud sa zmení. Zbytočne sa nevraví, že osud je nevyspytateľný. Nik si ho neurčuje sám. Zmení všetko, čo sa dá. Nevyberáme si, či to bude niečo dobré alebo zlé.
Musíme to prijať tak, ako to je...
Vždy som dúfala, že raz skončím, ako moja mama s ockom. Nájdem to, čo mali oni dvaja. Našla som. Iba na chvíľu. Čo to je? Tá chvíľka?
Bolesť, ktorá ma už mesiac sprevádza a nemôžem sa jej stále zbaviť. Moje noci sú tak isto dlhé, ako dni. Nedokážem myslieť, jesť, spať. Sedávam pri jeho posteli a modlím sa, aby sa konečne prebral. Dúfam každý jeden deň, že otvorí oči a bude sa znova na mňa pozerať s láskou, nehou a všetko bude tak, ako predtým.
"Livy, pôjdeš domkov, dobre?" pohladila ma niečia ruka po chrbáte.
Zdvihla som zrak a uvidela Jakeovu mamu. "Ešte tu budem. Ale pôjdem, nebojte sa."
Venovala mi jeden láskavý úsmev plný bolesti. "Musíš aj ty spať. Sľúb mi, že pôjdeš."
Iba som prikývla. Na slová som sa nezmohla. Jakeova mama je úžasná osoba. Cítim sa pri nej skvelo a viem, že tiež túži po tom, aby sa jej syn prebral. Lekári mu dávajú posledné dva týždne. Pokiaľ sa nepreberie, budú ho musieť odpojiť od prístrojov. Stále bojujem za to, aby sa to nestalo. No má iba dva posraté týždne. Nerozumiem tomu, ako to niekto dokáže, odpojiť život. Veď on žije, len sa nemôže prebrať. A to ma najviac na tom ubíja.
Postavila som sa a prisadla bližšie k nemu. Chytila som jeho studenú ruku do tých svojich a nechala som slzám voľnú cestu. "Jake, prosím, musíš sa prebrať," pošepkala som a pobozkala na chrbát ruky.
"Viem, že som to všetko posrala a naozaj ma to mrzí. Mala som ti to povedať skôr, len som nevedela ako," vyrovnala som sa. "Vraví sa, že ten kto je v kóme všetko počuje. Mesiac naberám odvahu ti všetko povedať. Tajne dúfam, že sa už potom prebudíš."
Stisla som jeho ruku silnejšie a začala spomínať na všetko, čo sa odohralo pred dvoma rokmi. "Alexa som spoznala v jednom nočnom klube, kam sme pravidelne chodievali s Jane. Keď máš toho veľa v škole, tak sa musíš niekde odreagovať. Stál pri bare, tak ako ja a dali sme sa do reči. Myslela som si, že to bude známosť na jednu noc. Nepýtala som sa ho na priezvisko alebo na to, odkiaľ pochádza. Keď chceš iba jednu noc, je to zbytočné. Po víkende som šla do školy a nestíhala som na seminár a do Alexa som doslova narazila pred vchodom do budovy. Bola som z toho mimo. Nerozumela som, čo tam robí. Keď som sa ho spýtala, iba odvetil, že čaká kamaráta, ktorý študuje na Harvarde. Spýtal sa ma, koho mám vedúceho na katedre a nemala som problém mu povedať, že to je Flynn. Teraz, keď vlastne spomínam na to, Alex mal trocha prekvapený výraz v tvári, keď som povedala jeho meno. No nereagoval nijak na to. Držal mi palce, aby som to úspešne dokončila. Neskôr sa mi predstavil ako Alex Carter."
