Myšlienky jednej duše

Nová etapa

Čo vám poviem. 

V minulosti som zmienila, že o mojej VŠ tu budete ešte veľa veľa čítať. Ale že to príde tak skoro? Samu ma to prekvapilo. 

Píše sa piaty september a mne zostávajú tri dni, kým odídem. Áno, škola začína až devätnásteho, ale kvôli bytu a zápisu idem už vo štvrtok. 

Zachvacuje ma panika. Postupne balím veci, na koberci mám štyri tašky a zopár vecí, ktoré som ešte nezbalila, všade je hromada bordelu a ja sa neviem z neho vyhrabať. Hrdlo mám stiahnuté, žalúdok protestuje, beriem do rúk vec za vecou, pridám ku kôpke, upracem alebo dám naspäť a nemôžem sa zbaviť jednej jedinej myšlienky: Aké opustené to tu bude bezo mňa. Aká prázdna a smutná bude moja izba. A rodičia? O tých ani nehovorím. Som najmladšia, nehoda pred štyridsiatkou, ktorá má súrodencov o 10 a viac rokov starších. Tí odišli už dávno. Ale ja... ja som tu bola stále. A teraz som zrazu dospela, odmaturovala, dostala sa na výšku snov a... odchádzam. Posledné dieťa, jediné, čo ako-tak rozjasňovalo tento veľký dom, bude preč. Zostanú tu sami. Ja budem sama. Ďaleko v Bratislave, veľkom meste, ktoré je pre mňa viac ako len cudzie.

Predstavujem si, ako bude táto izba vyzerať v nedeľu, keď rodičia vezmú posledné tašky čo mi dovezú na byt. Bude to až bolestivo upratané, bez náznaku mojej existencie. 

Postupne pripisujem na zoznam ďalšie a ďalšie veci, ktoré treba zbaliť alebo kúpiť a je mi tak smutno.. vlastne sa môžem v kľude priznať - trošku sa mi tlačia slzy do očí. Vždy som snívala o tom, že vyrastiem a odídem, no keď ten moment nadišiel, nedokážem sa tešiť. Je to jedna veľká starosť.

I get overwhelmed so easily

My anxiety creeps inside of me 

Makes it hard to breathe

What's come over me

Fells like I'm somebody else...

Tento TikTok song je teraz taaaak šialene aktuálny, až mi je to nepríjemné. Hlavou mi ide desivá melódia sprevádzaná týmito slovami a mám pocit, že sa skôr scvoknem ako presťahujem.

Bola som vždy overthinker? Nie. Neviem kedy sa to pokazilo. Bývala som pokojné, veselé dieťa. Aspoň myslím. Well, I guess I found an answer. Môj bezstarostný život skončil s obdobím šikany v šiestom ročníku. Je to už dávno, ale matne si spomínam, že som už ani nechcela chodiť do školy. A tam som začala overthinkovať všetko. Vzhľad, moje činy, to, ako sa tvárim, ako pôsobím, vlastne úplne všetko. To ale nie je podstatné. Teraz je podstatné, že overthinkujem celú VŠ a keď mi sesternica povedala, koľkokrát chcela utiecť a skončiť, chytila ma slabá depka. Ale vraj tieto záchvaty prichádzajú v čoraz dlhších intervaloch a nakoniec ustanú. Takže hurá, je nádej, že doštudujem a nebude zo mňa DVD (do-Vianoc-doma) študent. 

Nie som pripravená. To je fakt. Vždy som si myslela, že to bude v pohode. Vždy som myslela, že som dostatočne vyspelá a bla bla. Ale ísť z dediny, kde nie je ani tisícka obyvateľov a autobusy sú jednoduché do Bratislavy? No, I cannot do this. Except I have to. Zvládla som dva mesiace v zahraničí, jednoducho to prišlo a ja som šla a bolo to okej. Viem, že keď ma hodíte do vody, budem plávať, ale neznamená to, že chcem alebo sa na to cítim. 

Zubami-nechtami sa držím nádeje, že to bude jednoduchšie ako som predpokladala, že ma to neprevalcuje a nevysaje mi to posledné životné sily.... 

Aby toho dnes nebolo málo, znova som podľahla Gilmore girls, našla som, kde som pred rokom skončila a od rána pozerám a pozerám a vlastne mám z toho riadne mindráky, som smutná, je mi ľúto Lorelai, príliš to prežívam a vciťujem sa do postáv a zároveň sa pýtam sama seba, či počas semestru budem mať vôbec čas na takéto kraviny. Knihy, filmy, seriály... ako budem existovať? Budem to zvládať a stíhať? Čo ak s mojou povahou budem plakať až do prvého skúškového a potom celé skúškové a vlastne celú VŠ? 

Z maturity sa do určitej miery stále zbieram. Nie som celkom over it, nespravila som ju podľa plánov a ten maturitný ročník ma vyčerpal a dodnes, keď sa zúfalo snažím dať myšlienky dokopy a vyprodukovať komplexnú vetu, zakoktám sa, alebo si vôbec nespomeniem na kľúčové slovo. Ani v rodnom jazyku, ani v angličtine. 

O čom tu vlastne píšem? 

Liana, upokoj sa. Nebude to také zlé ako si to predstavuješ. Zvládli to hlúpejší od teba, zvládli to nekompetentnejší, zvládneš to aj ty. A ksakru, nebudeš tam predsa sama. Už len na byte budeš mať kamošky. 

Ale adoptuje si niekto moje introvertné ja v ročníku? Hope so, pretože ak nie, budem totálny sirotek. 

Teraz už len bľabotám, takže radšej skončím, kým bude príliš neskoro a predpokladám, že vo štvrtok pribudne nová kapitola - z Bratislavy. Po prvom prežitom dni v srdci... alebo skôr na okraji veľkomesta. 

Dovtedy idem snívať o knižkách od Colleen Hoover. Pretože si ma akosi získala cez BookTok a ako som už niekde spomínala, v týchto upršaných dňoch mám náladu zrevať sa do vyčerpania nad nejakou srdcervúcou knihou. A aká je lepšia ako hocičo (beriem späť, nie hocičo..) od CoHo? 

Pokračujem:

Pre zmenu sa píše siedmeho septembra roku Páně 2022 a mne zostáva len niečo málo cez dvadsaťštyri hodín kým odídem do Bratislavy. Už neovládam svoj strach a svoje obavy. Ak som si v pondelok myslela, že mám stiahnuté hrdlo, čo mám potom teraz? A žalúdok v takom kŕči, až ma bolí. Nenávidím to, aký stresák som. A prečo stresujem? Vlastne pre nič. Pre to, že dojdem vlakom do BA, dokonca bez prestupov a tam ma bude na stanici čakať kamoška, ktorá ma naučí aspoň cestovať na byt. A vlastne ma možno naučí dopraviť sa aj na Račko, Šoltésku a Moskvu. Štyri dôležité lokality a zatiaľ ma nič iné trápiť nemusí. 

Áno, kvôli TOMUTO stresujem. Som absolútne nemožná. Keď si to takto rozoberiem, začínam vidieť, ako strašne zbytočné obavy to sú. Asi ma to malilinko začína upokojovať. Odbehla som od práce, pretože som bola v zúfalom stave. Potrebovala som to dať na papier. Mrzí ma, že som upustila od bežného denníka, ale je celkom zábava písať to sem a zverejňovať svoje pocity. 

Ak si prechádzate niečím podobným, možno vás aspoň poteší, že v tom nie ste sami. 

Čakajte ešte veľa zúfalých výlevov v najbližších deviatich mesiacoch. Dúfam, že bude možnosť porobiť skúšky v predtermínoch. Predstava štyroch mesiacov voľna je krásna. Verím, že zo mňa prvý raz v živote bude poctivý študent. Teraz ide o všetko. Je to pre mňa ohromne dôležité. 

Študentíci, hrňte sa s vervou do učenia. Jedného dňa sa snáď obzriete a usmejete sa, lebo to malo zmysel a vy ste sa stali presne tým, čím ste chceli. A nie len profesijne (čo je to za slovo?? neexistuje slovo profesne?? podčiarkuje mi ho červenou... nevermind.) ale celkovo, ako osobnosť, človek, budete tou verziou po ktorej ste túžili. Dúfam, že presne toto raz zistím. 

A tento proces zahájim predýchavaním stresu a znižovaním jeho hladiny všetkými dostupnými metódami, ktoré schvaľujem. 

Všetko bude fajn. 

Be smart, be safe, have fun! - táto veta bude mojím doživotným mottom. Ďakujem, Matt. Ani nevieš, koľkokrát si ju hovorím. Všetko je to o tom mať zábavu. Prispôsobiť všetko tak, aby nás to nepoložilo. Brať život s humorom, ale zároveň sa snažiť a starať sa o svoje mentálne (a fyzické) zdravie. 

S nekonečnou láskou, 

navždy vaša

Relax Lia aka. Lilly White. 

(PS: mám tak dlhé nechty, že sa mi začína zle písať na klávesnici. Musím vytvárať nový prstoklad. Avšak milujem pestovať si nechty, pretože desať rokov som hrala na husle a tento luxus som si dovoliť jednoducho nemohla. Odkedy som skončila, som husle držala trikrát. Mrzí ma to? Hej. Ale čo narobíme. Toto je jedna long story, ktorá si zaslúži vlastný diel, tak nejdem zdržovať.) 

Majte sa krásne!