,,Vráť mi ho."
Ticho.
,,Zostaň."
Neschopná slova, Júlia len stála tri kroky na dotyk diabla z hĺbky duše, ktorá mu chýbala.
Pre ňu bol však všetkým.
Áno. Bol všetkým pre malé bledé dievčatko, ktoré teraz pred ním stálo bosé v bielej nočnej košieľke trasúc sa od zimy.
Bol všetkým čo videli jej oči, z ktorých sa valili slzy, nie však všetkým, po čom túžilo jej srdce.
Preto táto obluda mala stále vo svojej moci niečo, čo jej nepatrilo.
,,Prosím."
Akonáhle sa od spodnej mihalnice odlepila posledná slza, pri dotyku s percelánovou tvárou sa počas pádu premenila na perlu a s cinkotom dopadla na zem.
,, Prosím vráť mi ho. Musia byť úplne prikité inak zamrznú."
Pomaly si začal rozpínať kabát.
V bočných vreckách mal tisícky črepín.
Bez váhania vybral jednu, na oko rovnakú od ostatných a bez váhania spravil jeden krok dopredu.
Kvety vo vnútri Júliinho srdca začali jasať a otáčať sa ako slnečnice za slnkom.
Zastal však.
Na malý moment.
,,Zostaneš?"
,,Ak má necháš odísť, zostanem s tebou do konca života."
Spravil dva ladné pohyby podobné tancu dopredu a ocitli sa zoči voči tesne pri sebe.
Jednu ruku mal spustenú dole, avšak zabáral sa ňou do skla celou silou a na podlahu začali pomaličky padať kvapky krvy.
Druhou začal bielemu stvoreniu nežne hladiť tvár.
Ruka však klesala.
Brada.
Krk.
Kľúče kosti.
Zastavila sa až na gombíkoch od košieľky, ktoré začal pomaličky rozopínať, až kým sa dostal k otvorenej hrudi a sklenému srdcu, z ktorého chýbajúcej časti vytŕčal malý kúsok lupienka túžiac sa dostať bližšie.
Kostnatým prstom ho zatlačil naspäť a s nádychom zatlačil krvavú črepinu na svoje miesto do orgánu lásky, kde zapadla na milimeter presne ako skladačka.
Našťastie už však nebola schopná cítiť nič.
Z rachotom ako hrom sa malá porcelánová bábika pri dotyku zeme rozmlátila na milióny maličkých kúskou.
