Ja? A teraz? Mamou?

No zbohom

Celý týždeň som to neriešila, ale keď v nedeľu som si išla naložiť moju obľúbenú slížikovú polievočku a keď som si dala prvú lyžičku tak som v momente musela bežať na wc, lebo mi prišlo zle a znova som gracala. Presne v ten moment mi doplo že to asi nebude len obyčajná nevoľnosť a všetky svoje hypotézy kvôli čomu je mi zle som v momente zahodila a v hlave sa mi stále ozývalo jedno jedine slovo "tehotná, tehotná, tehotná, tehotná..." stále dokolečka, dokola. Ku žiadnej gynekologičke dom ešte nechodila, lebo som na to nemala dôvod ale teraz si budem musieť nejakú zaobstarať a najlepšie aby o tom nevedela moja mama.

V další deň som nešla do školy ale ku gynekologičke ktorá má ordináciu 10 minút odomňa, Liamovi som povedala že idem k doktorke aby mi zistila čo mi je vlastne ale o sližikovej polievke som mu nepovedala
Keď som prišla ku gynekologičke tak má zapísala k sebe a povedala som jej o svojom podozrení a hneď mi to aj potvrdila. Úžasne, som tehotná. Potom som ešte podpísala pár papierov ale keďže mám už 17 a o chvíľu 18 tak nepotrebná volať rodičov na podpis.
Išla som domov a celu cestu som rozmýšľala ako to všetkým poviem, áno som mladá ale vcelku sa aj teším na to babo malinké, bude moje a nevzdám sa ho lebo ono za nič nemôže. Nemôže za to že jeho rodičia spravili chybu a ma právo aj ono na život. Budem sa snažiť byt mu tou najlepšou mamou a aj otcom, keby sa Liam rozhodne že ho nechce
Prídem domov a hneď idem do postele, kde aj následne zaspim na 3 hodiny, keď a zobudím tak dostanem chuť na kyslé uhorky a praženicu, mňam tak sa idem naraňajko-obedovať keďže je už 14 hodín preč.
Keď sa najem tak idem napisat Liamovi že čo robí, odpíše mi že nič a že za 10 minút je u mna lebo sa chce porozprávať. A to mi pripomenulo jednu jeho takú obľúbenú vetu "neni čas strácať čas" Ach Jaj, ako ho ja milujem
Presne ako hovoril tak tu aj bol presne o 10 minút. Zazvoní a ja idem otvoriť, akonáhle otvorím dvere tak si má k sebe pritiahne a len tak stojíme v objatí.
"No poď, pôjdeme do tvojej izby a všetko mi povieš, čo ti povedal aké ti dal lieky z čoho to bolo no proste všetko chcem vedieť" Hrnul na mna otázku za otázkou
Tak sme sa vybrali do mojej izby a sadli si na posteľ, dopekla nemyslela som si že je to tak ťažké ale bojím sa jeho reakcie a to veľmi. Čo keď to malé nebude chcieť? Áno samozrejme že si ho aj tak nechám, len mi to bude ľúto
"No, vieš ako som bola dnes u tej doktorky?" Odmlčala som a on prikyvol a ďalej som pokračovala "Bola som u gynekologičky" nastalo ticho, naprázdno som preglgla a pokračovala "Nebola som si tým istá, lebo mala som všetky príznaky ale nemyslela som si že by to mohlo byt ono, no lekárka mi to potvrdila" nastalo ticho a Liam sa tváril zmätene. Nevedela som či vie o čom hovorím, ale mohol by.
"A čo ti je?" Spýtal sa ešte stále so zmäteným výrazom
"Noo, mám pozitívny test" skusila som či na to príde sám
"...na čo?" Dobre ja to vzdávam, poviem mu to
"Som v tom..." normálne bolo vidno ako mu to v tej hlavičke doplo o čom hovorím
"To myslíš vážne?" Zatváril sa šokovane a mne sa to prestávalo páčiť
"M-m-myslím že áno" potichu som prehovorila
"Doriti! Vieš čo teraz bude? Teraz si budem musieť nájsť poriadnú prácu a poriadiť si nejaký byt a postarať sa o vás a ako to ty budeš mať so školou?" Už pochodoval po izbe hore-dole a začínal byt nervózny