Prezrať mi to (SK)

2.kapitola

„Mala by si si nájsť priateľov, Rose," vravela mi sestra do telefónu. „Nemôžeš byť stále iba v práci a doma. Zničí ťa to."
„Atlas," napomenula som ju presne tak ako zakaždým, keď sa mi snažila dohovorit. Prešli sme si tým snáď milión krát, no ona nestratila nádej v to, že sa jej to raz predsa len podarí.
„Rose, daj tomu iba jednu šancu."
„A kam mám asi tak ísť?"
„Do baru," povedala to ako samozrejmosť. „Tam som stretla svojho manžela. Čo ak tam tiež objavíš niekoho zaujímavého?"
„Celá táto konverzácia je nezmyselná," skonštatovala som, keď som míňala hlavnú sestru na chodbe. Usmiala som sa na ňu, zakývala jej a ústami naznačila pekný večer. Chvalabohu, že som mala na uchu mobil, inak by ma zastavila, aby sa so mnou mohla porozprávať a posťažovať sa na svoju svokru.
„Nezmyselná, pretože to znie presne ako v tých filmoch, čo pozeráš cele večere?"
„Fajn," vzdala som sa, keď som konečne došla k výťahu. Vedela som, že ak sa jej podvolím, nechá ma aspoň na dva mesiace na pokoji. „Ale dám si len jeden drink a idem domov." Aby som si mohla urobiť popcorn, sadnúť si do kresla a robiť to čo stále. Sama. Bez chlapa, bez priateľov, bez spoločnosti.
„Máš tridsať dve rokov, Rose. Nájdi si v tom bare niekoho, najlepšie muža."
Ona nevedela, čo sa mi stalo. Nevšimla si ani to, že mi nepribudol jediný sivý vlas, jediná vráska či klasicky zdravotný problém, presne ako tomu bolo u nej. Prešlo sedem rokov od nehody a ja som nezostarla ani o deň. Atlas to pripisovala krémom, ktoré som podľa nej tajne používala. Žiadne som doma však nemala. Nebolo možné, aby som sedem rokov vyzerala úplne presne rovnako. Pri fotografiách som presedela hodiny snažiac sa nájsť jediný rozdiel. Okrem zmeny účesu tam žiaden nebol. Urobila som si vlastný záver, o ktorý som sa ňou nepodelila.
„Chcela by som byť teta," vzdychla si Atlas do telefónu, na čo ma pichlo pri srdci. Keby tušila, že sa ňou stať nikdy nemôže, tak ako ja matkou.
„Atlas," šepla som vychádzajúc z nemocnice len s taškou cez rameno. „Nechcem  byť mamou," klamala som namiesto toho, aby som jej konečne priznala pravdu.
„Ach, Rose..."
Jej hlas ma hladil na duši, nech už patril akémukoľvek jej názoru. Ak by nebolo jej, dávno by som zahodila svoju budúcnosť a niesla by som sa bezhlavo prúdom. „Idem do baru," spievala som nadšene, i keď ton môjho hlasu prezrádzal, že som to robila proti svojej vôli.
„Slečna," kričal za mnou niekto, koho som v dave ľudí idúcich po ulici s množstvom obchodov za sebou nevidela. „Niečo vám spadlo."
Otočila som sa smerom odkiaľ som ho započula približovať sa priamo ku mne rýchlym istým krokom. Netrvalo mi dlho, než som ho zahliadla. Usmieval sa na mňa tak, až som skoro pustila telefón na zem. V ruke zvieral môj svetlo ružový šál.
„Jeee!" Skríkla som stále so sestrou na druhej strane hovoru. „Ďakujem!"
„Rose?" snažila sa zachytiť moju pozornosť, na čo som sa jej ospravedlnila a povedala jej, že sa jej ozvem za chvíľu.
Muž predo mnou bol o hlavu vyšší odo mňa. Mal na sebe čierny oblek s bielou košeľou zakrytý kabátom sivej farby, ktorý vyzeral akoby mu bol šitý na mieru. Dofrasa, zanadávala som pri pohľade na jeho bezchybnú tvár, zelené oči a tmavo hnedé vlasy, ktoré boli dokonalo upravené. Potom sa ozval. „Môžem vás pozvať na pohárik?"
Pretočila som očami, pretože to znelo ako z filmu. „Akurát som mala v pláne ísť do baru, tak..."
„Ak by ste prijala spoločnosť," žmurkol na mňa namiesto toho, aby mi odpovedal.
„Prepáčte, ale ako dlho ma už nasledujete?"
„Asi tak od onkologického oddelenia," priznal sa ležérne akoby to nič neznamenalo.
„Preboha," zhíkla som i keď som si nebola istá tým či dôvodom bolo jeho doznanie alebo fakt, v akej časti nemocnici bol. „Boli ste na návštevu?"
„Nerád by som o tom rozprával."
Na sucho som prehltla pachuť vlastnej otázky. Nebola to moja vec. I keď... Mohla by som aspoň zistiť, či nie je chorý, povedala som si len sekundu pred tým, než sa moja hlava rozhodla konať.
Čo to? Žiadala si vysvetlenie, keď mi moje schopnosti poskytli úplne prázdny pohľad bez jeho smrti. Ako to...? Ešte nikdy sa mi to nestalo.
„Ste v poriadku?" jeho hlas ma vytrhol z vlastných myšlienok.
„A...Áno, pardon."
„Tak pôjdeme?" nastavil mi svoje rameno, aby som ho mohla nechať zaviesť ma do jedného z barov na ulici.
Prečo som nevidela jeho smrť?
„Asi by som mala ísť radšej domov," spanikárila som ako taká chudera. „No ďakujem za pozvanie. Možno sa ešte niekedy stretneme," a ak nie, nuž, ostanete pre mňa tajomstvom, vravela som mu v duchu.
„Aiden."
Bola som nezmyselne vykoľajená. „Prosím?"
„Moje meno."
„Aiden," zopakovala som s úsmevom na tvári, keď do mňa niekto vrazil, na čo som stratila zo zorného poľa.
Zmizol skôr než som mu kvôli vlastnej zmätenosti stihla prezradiť to svoje.