Tá druhá možnosť || Charles Leclerc

-12-

Hneď, ako sa moje telo ocitlo na pódiu, myslela som len na slová svojej učiteľky, ktoré mi na každej generálke zvykla pripomínať. Vždy som sa riadila všetkým, čo mi povedala a možno práve vďaka tomu som zabudla, kým vlastne som.

,,Rebecca, hneď ako budeš na pódiu, postavíš sa do stredu a na všetkých sa usmeješ. Hlavou sa ukloníš, a tak si sadneš za klavír."

Nikdy sa mi nechcelo usmievať, no napriek tomu som to vždy urobila. Dokázala som sa na všetkých usmiať aj napriek tomu, že som sa triasla ako osika a žalúdok som mala ako na vode. Chcela som plakať, utiecť, no bola som na to príliš zbabelá. Jednoduchšie bolo sa usmiať a predstierať, že je všetko v najlepšom poriadku.

Sadla som si za klavír a oči mi padli na biele a čierne klávesy predo mnou. Skladbu, ktorú som sa chystala zahrať, som poznala naspamäť. Takto to na mojich koncertoch prebiehalo. Žiadne noty. Všetko som musela hrať spamäti, pretože to moja učiteľka povedala. Iný dôvod som nepoznala.

Skladba, ktorá sa volala Čierne more bola špecifická v tom, že sa hrala len na čiernych klávesoch. Keď mi ju prvýkrát učiteľka zahrala vedela som, že práve túto skladbu som ochotná sa naučiť hrať. Zakaždým, keď chcela, aby som začala s novou skladbou, mi zahrala niekoľko skladieb a ja som si vybrala, ktorú chcem. Asi si niektorí z vás poviete, aké je to od nej milé, že mi vždycky dala na výber, no popravde, ak by bolo po mojom, už dávno by som za klavírom nesedela.

,,Usmievaj sa, Rebecca. Po celý čas sa usmievaj a neurob chybu."

Predtým, ako som položila prsty na klávesy, som si všimla, ako sa mi triasli ruky. Znervózňovalo ma to, pretože sa mi nikdy netriasli. Zvykol sa mi triasť hlas, preto som neznášala prednes a vždy som sa tomu snažila oblúkom vyhnúť, no nie vždy mi to vyšlo. Triasli sa mi dokonca aj nohy, no ruky, ktoré som pri hre na klavíri potrebovala najviac, ma nikdy nesklamali. Viem, znie to smiešne, až hlúpo, ale nech už som počas týchto hlúpych koncertov zažila čokoľvek, moje ruky boli v poriadku a mohla som sa na ne spoľahnúť. Teraz sa však triasli a len sa to zhoršovalo. Bála som sa, že to dospeje až do takého štádia, že mi totálne stŕpnu a ja nezahrám ani jediný tón.

Počula som, ako si niekto z divákov odkašľal. Hovorím niekto, no presne viem, kto to bol. Moja učiteľka mi dávala dostatočne najavo, že už dávno som mala začať hrať. Nepozrela som jej smerom, no jej spaľujúci pohľad som cítila na svojom tele.

Zhlboka som sa nadýchla, nohou stlačila pravý pedál a prsty som presunula na čierne klávesy. Vydýchla som a začala hrať.

Ľavou rukou som zahrala prvé tóny skladby, ktoré sa unášali sálou a narážali do stien. Hneď, ako som pripojila pravú ruku, som pedál pustila a opätovne stisla, aby melódia lepšie vyznela. Ako by povedala učiteľka, vymenila som pedál. Pravý pedál tu bol totiž od toho, aby predlžoval tóny skladby. Ak by ste ho držali po celý čas bez prerušenia, neznelo by to najlepšie.

Hrala som, dávajúc si pozor na každú vec, ktorú som na hodinách zvykla pokaziť. Pomaly som sa dostala k najťažšej časti, ktorej som sa obávala najviac. Pustila som pravý pedál a stlačila stredný, ktorý pridával hudbe efekt bohatosti, vďaka čomu budem môcť udržať akord a zároveň hrať aj iné tóny. K tejto časti sa tento pedál dokonale hodil.

,,Predstav si delfíny, ktoré skáču pomedzi vlny. Takto musíš hrať túto časť. Rýchlo, ostro a predovšetkým presne."

Pri tejto časti som hrala akordy, no klávesy som nedržala, ale rýchlo pustila. Doslova som skákala po klávesoch striedajúc pravú a ľavú ruku, tak ako tie delfíny, ku ktorým to učiteľka prirovnávala.