Sedel som na motorke a medzi stehnami cítil silu mohutnej konštrukcie, ktorá ku mne prirastala. Moja motorka nebola iba obyčajný stroj, ktorý mi dovolil lietať. Bola spojením energie, ktorá mi v prudkých vlnách posilnených burácaním motora narážala do duše. Jazda na nej bola zmyslom môjho života. Jeho začiatkom aj koncom. A medzi týmito bodmi sa znudene potácala moja existencia.
Dnes sa konali prestížne preteky Mandano. Jedny z najnebezpečnejších na svete. Ich trať pretekára jednoducho dostane, zaryje sa mu do srdca. Zákruty v maximálnej rýchlosti, lety vzduchom pri viac ako dvesto kilometroch, pretože túžba byť rýchlejší je silná. Tu sa chyby neodpúšťajú. Tu existuje iba maximálne sústredenie. Nasadil som si prilbu a pripravil sa na štart. Krv v žilách sa mi varila a tlak poháňal srdce do splašených úderov. Ten pocit som miloval. Zhlboka som sa nadýchol a napol hruď v koženej kombinéze. Vedel som, že to zvládnem, nepochyboval som o svojom víťazstve. Každý rok som dosahoval tie najlepšie výsledky a juniorská trať bola pre mňa až príliš jednoduchá. Moment, keď sme vyštartovali, ma vyrazil vpred a premenil napätie na vášeň. V tej chvíli sme tu boli len ja, moja motorka a trať, ktorá ju každým pohybom hladila. Zabudol som na viac ako tristo obetí, ktoré si tieto preteky vyžiadali. Strach sa vytratil už dávno. Navyše v mojej kategórii bola jazda bezpečnejšia. Nevedel som sa dočkať budúcoročného kola, ktoré už odjazdím na hlavnej trati. Tam pretekári dosahujú rýchlosť vyše tristo kilometrov za hodinu. Aj malá chybička sa im môže stať osudnou.
Do cieľa som dorazil so stuhnutými svalmi nasiaknutými adrenalínom. Okamžite som sa obzrel za seba. V tesnom závese si prilbu zložil ten, ktorý mi celý čas dýchal na chrbát. Jared Abramsson. Chladnokrvným pohľadom mi pripomínal svojho otca, vodcu amerického podsvetia, Semiona Abramssona. Môj otec s ním spolupracoval. El beso del diablo bol motorkársky klub jednopercentných, ako sa označovalo motorkárske bratstvo postavené mimo zákon. Na vestách sa im vynímala nášivka s číslom jeden a znakom percenta. A môj otec bol ich vodca. Len čo som si dal dole prilbu aj ja, pribehla ku mne Zoya. Chodil som s ňou iba pár týždňov, aby som sa zabavil, ale ona to nechcela pochopiť. Vrhla sa mi okolo krku a priblížila ku mne svoju tvár. Tak to teda nie, zlato! V našom klube sa dodržiavala tradícia, podľa ktorej bozk znamenal čosi ako večné puto. Odtiahol som sa od jej nadržaných úst a jemne ju pobozkal na krk. Našťastie jej to stačilo. Žiarila ako svätojánska muška. Lenže vo mne nezapálila nič. Prešiel som si rukou po vlasoch a zdvihol som pohľad. V tom okamihu som zamrzol. V dave kdesi predo mnou sa mihlo dievča. Ktosi mi zakryl výhľad, ale o sekundu som ju videl znovu. Stála tam a pozerala na mňa. Jej pohľad mi bol povedomý, akoby som ho poznal, ale to nebolo možné. Nespomínal som si, že by som ju už niekedy videl, lebo by som si to určite pamätal. Bola krásna! Dlhé svetlé vlasy a zvláštne mrazivý pohľad bledých očí v dokonalom súlade s alabastrovou pokožkou... vyzerala v dave ako zjavenie, ktoré nepatrilo do tohto sveta. Nedokázal som z nej spustiť oči. Nedokázal som sa ani pohnúť, nie ešte vnímať ľudí okolo seba, ktorí mi prišli zablahoželať k víťazstvu. Čas sa zastavil, všetko okolo nás prestalo existovať. Prečo na mňa takto pôsobila? Tým zvláštnym pohľadom si ma privlastňovala. Jej oči boli mrazivé a neprístupné, no zároveň neskutočne príťažlivé a lákavé. Túžil som sa o nej dozvedieť viac, chcel som cítiť všetko, čo mi mohla ponúknuť. Lenže ona mi to nedovolila. A potom sa obzrela. Prerušila naše spojenie, lebo ju ktosi vyrušil. Keď som ho zbadal, okamžite som to pochopil. Bola to ona! Vivian Abramssonová. Jaredova sestra a dcéra najmocnejšieho muža podsvetia. Ako to, že mi to nenapadlo skôr? Mala presne ten istý pohľad ako oni. Mafiánska princezná, ktorá žila v ilúzii, že svet nemôže byť taký skazený, akým v skutočnosti bol. Každý vedel, že jej otec ju strážil ako oko v hlave a nedovolil nikomu, aby sa k nej čo i len priblížil. Uškrnul som sa. Miloval som pokušenie a ona bola ako čerstvá malina na čokoládovej torte - neodolateľná a vzácna, príťažlivá a zakázaná. Chcel som ju, ale môj čas ešte neprišiel. „Hej!" ozval sa za mnou Aaronov hlas. „Poďme to osláviť!" Tľapol ma po pleci a vzápätí ma objal. „Gratulujem!" Zosadol som z motorky a otočil sa, aby som konečne aj ostatným dovolil, aby mi zablahoželali. „Ďakujem." Usmieval som sa a bavil, no pred očami som mal stále jej podmanivý pohľad.
❤︎ ︎𝔻𝕀𝔸𝔹𝕃𝕆 𝑣𝑦𝑐ℎ𝑎́𝑑𝑧𝑎 30.10.2023 ❤︎︎
Už teraz si môžeš knihu objednať v PREDPREDAJI so záložkou a podpisom!
https://www.martinus.sk/?uItem=2230433
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
