V Tichosti

Kotlík

Opierala som sa o stôl v svojej novej učebni.. ktorá bola podľa môjho vkusu veľmi pochmúrna a s úsmevom som sledovala prvákov zapisujúcich si poznámky z mojej hodiny , Život a zvyky muklov,. Veľmi veľa študentov vyzeralo, že by najradšej vyskočili z okna, než počúvať o mukloch.  Prešlo pätnásť minút od začiatku hodiny a na mňa mierne dopadávala únava. Prútikom som klepala o svoje koleno so zamysleným pohľadom, až kým...

Môj pohľad švihol smerom do kúta kde sedeli traja študenti zo slizolinu. Počas mojej hodiny si pripravovali akýsi elixír v kotlíku, určený na hodinu profesora Snapea. Čakala som pár sekúnd pred tým, než som sa v tichosti odrazila zo svojho stola a jemným krokom prešla k trojici študentov, zatiaľ čo si ostatní študenti zapisovali poznámky.

,,Chcete mi to tu vyhodiť do vzduchu?" Znela moja otázka načo ich hlavy švihli nahor s úškrnom.
,,Profesorka Greenwood, nikoho nezaujíma svet muklov, sme čarodejníci.. je potreba učiť sa niečo zmysluplnejšie." Ak mali byť TOTO slová druhákov, neviem čo ma čaká vo vyšších ročníkoch. Z kotlíka bolo počuť jemné zabublanie. S výdychom som sa zohla k študentom.

,,'Niečo zmyslupnejšie' sa budete v tomto kotliku učiť na hodine elixírov.. ak ho ešte vôbec dostanete naspäť." Bez čakania som kotlík vzala do rúk a preniesla k svojmu stolu. ,,Po hodine ho zanesiem profesorovi Snapeovi a uvidíme, čo vám na to povie on na jeho hodine." S úsmevom som sa otočila k trojici chlapcov a mrkla. Ich vystrašené pohľady pôsobili komicky. ,,Plus strhávam slizolinu deväť bodov. Za každého tri." Dokončila som svoj predslov a prerušila ich kvýlenie pokračovaním v učive. Ostatok času hodiny sa vliekol síce pomaly, no bez ďalších vystrájaní od akejkoľvek fakulty. Bystrohlav získal odo mňa 10 bodov za skvelé a bystré odpovede. Zvonček zazvonil a študenti sa vybrali z miestnosti von. Traja chlapci so slizolinu pozorovali kotlík na mojom stole hodnú chvíľu predtým, než odišli.

Sťažka som si vydýchla a otočila sa ku kotlíku. Naklonila som sa do bezpečnej vzdialenosti a ovoňala vôňu pripravovaného elixíru. Asfodel a fazula.. dúšok živej smrti. Zamračila som sa, no predýchala prvotný šok z obsahu kotlíka a toho, že ho pripravovali druháci. Vzala som kotlík a vyšla z miestnosti. Kráčala som s kotlikom v ruke k učebni elixírov. Zvedavé pohľady študentov na mne spočívali ako na smrtke. Čo už len profesorka, ktorá učí o mukloch môže robiť s kotlíkom v ruke?

Náhle som sa ocitla pred dverami učebne. Boli mierne pootvorené a keďže som sa neodvážila vstúpiť hneď, najprv som len nakukla dnu. Učebňa bola prázdna a... depresívna. Rozhodnutá nechať odkaz pri kotliku som vstúpila dnu a rozhliadla sa po miestnosti. Vôňa dreva mi narazila do nosa a ja som ho skrčila. V tejto miestnosti to bolo cítiť intenzívnejšie. Všetko avšak bolo uhladené a na svojom mieste. Akoby sa táto učebňa ani nevyužívala.

V tichosti som prešla k stolíku pričom sa moje kroky ozývali a odrážali od stien učebne. Kotlík som položila na stôl a vzala pierko s atramentom a voľným pergamenom. Pergamen som opatrne položila pred seba a nahla sa naň aby som pri kotlíku mohla zanechať odkaz. Drahý profesor Snape. Študenti vašej slizolinskej fakulty z druhého ročníka...

,,Profesorka Greenwoodova.. nie je neslušné vstupovať do učebne iného profesora bez toho aby o tom vedel?." Monotónny hlas sa ozval miestnosťou. Moje telo sa trhlo a ruka vrazila do atramentu, ktorý sa rozlial na priľahlé papiere. Moja tvár zostala kamenná a moje oči sa naplnili strachom, keď som uvidela lejúci sa atrament papiermi, neschopná sa narovnať a čeliť Snapeovi za mnou, moje telo zakrývalo výhľad na spúšť, ktorú som zanechala.

Len dúfaj Anna, že to neboli dôležité papiere.

,,Boli." Nahnevaný hlas zadunel učebňou, hneď po mojom premýšľaní. Čo? HNEĎ PO MOJOM PREMÝŠĽANÍ!

Nevyslovila som to nahlas.

,,Profesorka Greenwoodova okamžite odstúpte od toho stola." Zavelil Snape a ja som sa konečne vystrela.

,,Dokážem to vysvetliť. Písala som vám odkaz, nakoľko traja chlapci, podotýkam druháci zo slizolinu, na mojej hodine pracovali na elixíre..dúšku živej smrti." Dokončila som a otočila som sa čeliť tomu.. pradivnému tvorovi s tak nepriateľským postojom.

Snape..sa uškrnul. Pozdvihol kútiky pier k výsmevnemu úškrnu a znovu ich stiahol do rovnej priamky hladiac mi do očí.. akoby som pre neho bola len obyčajný študent a nie rovnocenná profesorka.

,,Možno keby ten elixír dokončili a podali vám ho, nezničili by ste mi celú učeb- ,,Ja som vám nič nezničila profesor. To, že som vyliala atrament je len vaša chyba. Keby ste sa neplížili ako taký tieň so záujmom strašiť, nič z toho by sa-" jeho blížiaca maličkosť zatvorila moje ústa. Švihom prútika bol pri mne tak na dva kroky.

,,Vyprosím si aby ma niekto vášho pôvodu" vypľul zo svojich úst. ,,prerušoval v strede vety." Dokončil. Ani len na okamih neuhol pohľadom z mojich očí. Nadväzovanie priateľstiev mi očividne nešlo tak dobre ako som si myslela.
Stála som tam obarená sledujúc jeho oči.

Niekto môjho pôvodu. To vy vyzeráte ako vrana skrížená.. zavrčal. Prerušil môj chod myšlienok. Bez akýchkoľvek slov som sa vystrela v chrbte, pierko položila na stôl a bola som odhodlaná bez slova odísť z jeho učebne.

V momente keď som prechádzala okolo jeho maličkosti zacítila som jemnú bolesť na ramene. Pozeral sa pred seba, no držal ma za rameno. Zabraňoval môjmu odchodu.

,,Ešte raz prídete bez ohlásenia, zaklopania.. bez toho aby som vás pustil..." jeho nepríjemný pohľad znovu skončil na mne. Nedokončil svoju vetu a moju ruku pustil, nakoľko začalo zvoniť k ďalšej hodine. S hlbokým nádychom a očami upretými pred seba som opustila učebňu.

————————

,,Severus!" Okríkla som ho. Takmer vstúpil do zakázaného lesa, keď sa na mňa konečne otočil.

,,Daj mi už pokoj Anna!" Ohriakol ma.

Urobila som krok vzad, knihy si pritiskla viac k telu a sledovala jeho nahnevaný výraz.
James mu dal dnes riadne zabrať a Lily..

,,Len som chcela..myslela som.."

-,,Ty už nemysli. Niekto tvojho pôvodu by vôbec nemal myslieť." Jeho slová boleli, no vedela som, že to nemyslel tak..alebo som v to aspoň dúfala. Zaklipkala som očami, aby som zahnala slzy a chystala sa niečo povedať. No on bol rýchlejší. Bez slov ma obišiel a rútil sa naspäť do hradu. Nechal ma tam stáť s mojimi myšlienkami.