Utopená

21 2 0
                                    

Pohľad Leaslye:
Cesta bola dlhá a mokrá. Kráčali sme celý deň a popritom sme sa zabávali. Aspoň nachvíľu som sa dokázala odpútať od starostí, ktoré za posledné dni pribudli. Rhian sa so mnou neustále predbiehal, kto chytí najviac kvapiek. Spoločne sme sa smiali a robili blbosti. Postupovali sme rýchlo, zistila som, že sa dá chodiť po vode. Kráčali sme smerom na sever, išli sme vedľa toku rieky, ktorá pretekala Angorou. Rhian ma zaviedol na okraj rieky a spolu so mnou sa postavil na vodnú hladinu. Bola som v nemom úžase. Ostatní elfovia sa ku nám pridali a spoločne sme bežali po rieke. Bolo to úžasné.

Rieka nás doviedla až k moru. Prúd rieky sa tu viditeľne zrýchlil, museli sme si dávať pozor, aby sme udržali nad vodou kontrolu. Keď sme sa ocitli pri útese, pod ktorým nás čakalo rozbúrené more, učiteľka nám zakázala sa k vode priblížiť, pretože vraj ešte nemáme takú veľkú moc, aby sme udržali nad rozbúrenou hladinou kontrolu. Poslušne som sa držala ďalej od rieky, ktorá potom stekala dolu po útese, v podobe vodopádu.

,,Leaslye, poď sem!" zavolal na mňa Rhian, ktorý stál spolu s kamarátmi pri vodopáde. ,,Radšej nie. Nechcela by som tam spadnúť." zakričala som im naspäť. ,,Nespadneš! Budem na teba dávať pozor!" snažil sa ma presvedčiť Rhian. Po dlhšom prehováraní ma presvedčil a spoločne sme sledovali sladkú vodu, ako končí v slanom mori. Začala som sa stále viac nakláňať cez okraj, aby som mohla vidieť väčšiu časť z vodopádu, ktorý zakrýval malú jaskyňu. Ako som sa tak nakláňala cez okraj, noha sa mi pošmykla na blate a ja som sa začala kotúľať. Včas som sa zachytila okraja, nohy mi bezmocne viseli vo vzduchu. Rhian ku mne okamžite priskočil a chytil ma za ruku. Snažil sa ma vytiahnuť, aby som nespadla na ostré skaly.

Poriadne ma uchopil za ruku, no stále som sa mu šmýkala. Pribehli ku nám aj ostatní elfovia, spolu s učiteľkou, ktorá sa snažila nejako pomôcť. Všetci pomáhali Rhianovi, aby ma vytiahli. Zaprela som sa o skalu a snažila som sa aspoň trochu posunúť hore. Udrel blesk. Po ňom následoval hlučný hrom. Už som nevládala a zdalo sa, že Rhianovi tuež dochádzajú sily. Poslednýkrát som sa zaprela do skaly, až dokým som sa znovu nepošmykla a nezačala som padať.

Bez hlasného výkriku som sa nezaobišla. More podomnou sa obrovskou rýchlosťou približovalo. Pomocou mágie som sa snažila vlny nasmerovať tak, aby ma dokázali čo najlepšie zachytiť. Trochu sa mi to aj podarilo, bola som šťastná, že som nespadla na tie skaly. Ponorila som sa hlboko pod vodu, našťastie som stihla včas zadržať dych. Zbesilo som začala pádlovať rukami aj nohami, aby som sa mohla nadýchnuť. Nutne som potrebovala vzduch. More, ako by bolo proti mne. Vlny boly hádam ešte silnejšie, ako predtým. Robili si so mnou čo chceli. Snažila som sa ich nejako skrotiť, akokoľvek, nepomáhalo to. Nedalo sa nič robiť.

Jedna vlna mnou švihla o ostrú skalu. Ucítila som strašnú bolesť v chrbte. Moje sily dosiahli úplné dno. A ja som začínala tiež padať na dno. Vydýchla som poslednú dávku kyslíka a pohľad sa mi zamlžil. Ešte som stihla rozoznať matné siluety, ktoré sa ku mne blížili.

Pohľad Rhiana:
Hneď ako dopadla do vody, vyzliekol som si košelu a aj napriek varovania našej učiteľky, som skočil za ňou. Keby sa mám čas zabávať, bola by to šípka urobená priam excelentne. No na to teraz nebol čas. Začal som plávať za ňou pod vodnú hladinu, avšak vlny boly silnejšie. Plával som ešte zbesilenjšie, keď som zistil, že Leaslye krváca. Tmavo červená krv sa miešala s vodou, kde postupne zanikala. Snažil som sa byť rýchly, drak ma predbehol. Z temnoty sa vynoril obrovský tvor, menší ako veľryba.

Obrovskou rýchlosťou sa blížil k Leaslye. Musel ucítiť jej krv. ,,Neidr y môr." vydýchol som do vody. Drak, ktorý nebol ešte nikdy skrotený. Drak, ktorý má vo zvyku potápať lode. Začal okolo nej plávať v kruhu, čím okolo, nej rozvíril vodu. Jej bezvládne telo sa húpalo do rytmu prúdu. Pomaly mi začal dochádzať vzduch, ignoroval som tento fakt. Nemohol som ju tu predsa nechať, v pazúroch samotnej smrti. Vyčítal by som si to už do konca života.

Čo som ale mohol zmôcť proti veľkému drakovi? Asi nič. Aj tak som sa nevzdával. Opäť som začal plávať, na moje prekvapenie som prekĺzával cez vlny ako ostrý nôž. O chvíľu som preto dorazil do tesnej blízkosti draka. Vyslal som proti nemu menšiu vlnu, aby som ho prilákal na seba. Iba na mňa uprel jedno svoje oko, cez ktoré sa tiahla obrovská jazva. Niečo ma na ňom trochu znepokojilo. Podľa toho, ako sa snažil zistiť, odkiaľ tá vlna prišla, som zistil, že bol slepý. Niekto mu vypichol oči.

Opäť sa odomňa odvrátil a zameral sa na Leaslye. Začal som sa dusiť. Už mi došiel úplne vzduch. Potreboval som kyslík. V rýchlosti som vytvoril bublinu, ktorú som vyslal nad hladinu vo viere, že sa mi do nej podarí naplniť vzduch. Môj pokus bol úspešný. Bublinu som zväčšil a nasadil som si ju okolo hlavy. Konečne som sa mohol nadýchnuť. Vytvoril som rovnakú bublinu aj pre Leaslye. Musel som ísť ku nej ešte bližšie.

Aj keď som jej bublinu s novým vzduchom umiestnil okolo hlavy, nevyzerala, že by začala dýchať. Zmocnila sa ma panika. Je celkom dosť možné, že už je po smrti. Nechcel som na takéto myšlienky ani len pomyslieť. Ale oni sa iba hrnuli, nemohol som ich zastaviť. Čo ak bola pod vodou a bez vzduchu už moc dlho? Preberie sa ešte vôbec?

Vyzeralo to tak, že o ňu drak stratil záujem. Plával preč. Chytil som ju za boky a plával som s ňou na hladinu. Po vynorení ma vôbec neprekvapilo, že ešte stále pršalo. Zrušil som bubliny, vydal som sa s ňou k jaskyni. Preplával som s ňou cez vodopád a vytiahol som ju na breh. Skúsil som jej nahmatať tep. Uľavilo sa mi, keď som zistil, že jej srdce stále bije. Tak prečo ale nedýchala? Zatlačil som jej na hrudník, z úst sa jej okamžite vyvalila voda. Pokračoval som, dokým som sa uistil, že má voľné pľúca. Vtom začala konečne dýchať. Najprv iba trhane, no postupne už pravidelne.

S úľavou som si vydýchol. Ľahoľ som si vedľa nej, aby som si tiež mohol oddýchnuť. Cez zvuky vĺn ku mne doliehal krik učiteľky a ostatných mojich spolužiakov. Posadil som sa a jemne som drgol do Leaslye. Na ruke mi zostala krv. Z ľavého boka jej neustále vytekala krv. Spala pokojným spánkom, alebo skôr, bola v bezvedomí. Opatrne som ju zodvihol postavil som sa pod vodopád. Voda mi siahala po členky, skúsil som ju zodvihnúť. Nakprv neúspešne, nakoniec sa mi však podvolila a s ťažkosťou ma začala zodvihovať.

Pripojil som ku tomu aj vodu z vodopádu, aby som zviacnásobil účinnosť mágie. Spolu s Leaslye v náručí som postupoval vyššie a vyššie, až sme sa ocitli na rieke. Prešiel som po nej až na súš. Búrka už ustála, pršať ale neprestalo. ,,Rhian!" vrhol sa na mňa okamžite môj kamarát. Aj bez slov dokázal pochopiť, že potrebujem pomôcť. Leaslye som položil do blata a všetci sa ku nám nahrnuli. Učiteľka pribehla aj s liečivou rastlinou, ktorú priložila Leaslye na zranené miesto. Jej tvár sa slrivila do bolestného výrazu, viac známok života už ale neprejavila. Jediná moja útecha bolo to, že ešte neprestala dýchať.

Odmietal som ju dať niekomu z mojich priateľov, ja som ju chcel niesť. Musel som na ňu dať pozor aspoň teraz, keď som predtým zlyhal. Keď som im dostatočne vysvetlil, že ju odmietam pustiť, konečne ma nechali na pokoji. Cesta späť do Angory bola omnoho rýchlejšia, zvolili sme rýchle tempo. Leaslye pravidelne dýchala, ani raz sa nepohla.

Konečne sme dorazili do Angory, bolo neskoro večer. Pršať už prestalo, no ja som bol aj tak celý špinavý a nebol som jediný. Všetci sme vyzerali ako zmoknuté myši. Leaslye som odovzdal liečiteľovi, ktorý ju odniesol do ošetrovne. Vydal som sa za ním, no Hessarion ma zastavil. ,,Nechaj ho ísť. On sa o ňu postará." povedal mi. ,,Toho sa nebojím. Ale musím byť pri nej, keď sa zobudí." povedal som mu. Hessarion ma pustil a nechal ma odísť. Uveril som jeho slovám a vrátil som sa do svojej izby.

Dragons Sisters: Prísľub Mieru [ DOKONČENÉ ]Onde histórias criam vida. Descubra agora