1910 - Druhá séria

Dohoda I.

Neváhala a okamžite ho rozviazala. 

"Ako si sa sem dostala?" 

"To nie je podstatné. Dôležitejšie je, aby sme sa odtiaľto dostali preč. I keď teraz rozmýšľam akým spôsobom," chvíľu uvažovala a na niečo prišla, "viem predsa čarovať! Poď sem a postav sa vedľa mňa," mal síce obavy, čo sa bude diať, ale predsa sa k nej postavil. Zohla sa a prstom okolo nich nakreslila trojuholník. Vyslovila nejaké zaklínadlo a piesok v trojuholníku ich pohltil a zmizli. Následne sa piesok vrátil do pôvodnej podoby ako keby sa nič neudialo.

"Čo to malo byť?"   

"Moje kúzla," s úsmevom odvetila. 

"Prekvapilo ma, že ovládaš aj takéto čary, ale na druhej strane prečo nie! Keď nám to teraz možno pomohlo. Len teraz tušíš, kde sme? Pretože ja nie..." 

"Nemám ani poňatia. Toto nevyzerá ako Konštantínopol," rozhliadala sa vôkol seba, či niekoho neuvidí. Ale márne. Prechádzali sa pomedzi farebné domčeky, až narazili na protiidúci voz s pohoničom. Ten sa im vyhol len tak tak. 
 
"Chcela by som sa opýtať, kde sa nachádzame?"

"Vitajte v Akmolinsku!"

"Kde?" nepríčetne naňho pozreli.

"V Akmolinsku. V Ruskom impériu."

"Aha! Tak je mi už jasné, prečo je tu taká zima," odvetil David s úsmevom na perách. Pohonič nechápavo naňho pozrel.

"Po ceste sme vyhladli. Kam by sme sa mohli ísť najesť?" opýtala sa ho Emberly.

"Naskočte si na voz," povedal chlapík v hrubej plátenej košeli a kožusinovej veste. Neváhali a razom boli na voze. Po pol hodine cesty zastavili pri starej drevenici, "tu bývam. Viem, že to nevyzerá bohvieako, ale som rád za to, že mám strechu nad hlavou. Vďaka nášmu cárovi - Mikulášovi II."

"Inak presne jeho hľadáme. Kde by sme ho mohli nájsť?"

"V zimnom sídli, ktorý má v Moskve."

"Ako dlho by trvalo, kým by sme sa tam dostali?" opýtal sa David.

"Vyše tri týždne peši! Začína byť zima a onedlho bude padať sneh, tak to môže byť aj dlhšie," odvetil chlapík.

"Rozumieme. Nejako si poradíme."

"Chceli by ste sa ísť ku mne zohriať? Vonku je veľmi chladno." 

"Ďakujeme za ponuku, ale my musíme ísť bezpodmienečne ďalej."

"Ako poviete," odvetil s úsmevom pocestný a pobral sa do svojho domu.

"To si teda vymyslela Emberly..." povzdychol si David. 

"Zabudol si na to, že ja som o svoje nadprirodzené schopnosti neprišla?" 

"Ozaj. Máš pravdu."

"Vyskúšam to, ako to robíš ty!" predstavila si, kde sa budú nachádzať a luskla prstami.

"Ooo! Zjavne ti to vyšlo. Červené námestie. Gratulujem!" pochválil ju David, "bŕŕ, ale je tu zima!" striaslo ho.

"Mali by sme si zabezpečiť nejaké teplé oblečenie," zamýšľala sa.

"Myslíš napríklad kožuchy?" 

"Wau! Žeby? A máš ruble?" 

"Asi nie, ale razom sa viem k nim dopracovať," niekoľko krát zavrela a otvorila dlaň, popritom mala celý čas zavreté oči, až sa jej v ruke zjavili mince.

"Ruble! Ešte, že ťa mám!" potešil sa David a od radosti ju objal. Zašli do najbližšieho obchodu, kde nakúpili všetko potrebné.

"Súhlasím. Bol to naozaj dobrý nápad. No a teraz nájsť cára."

"Veru. Ale kde má sídlo?" podotkol. 

"Veď Kremli. Zabudol si?" odvetila Emberly.

"Naozaj. Očividne mám krátku pamäť," pousmial sa.

Prechádzali sa námestím sem a tam, ale nemalo to význam. Približne po hodine si uvedomili, že sa radšej opýtajú a tak zastavili oproti idúceho.

"Chcel by som sa opýtať, kde nájdeme cára?"

"V Zimnom paláci v Sankt-Peterburgu."

"Uhm. Ako ďaleko je to odtiaľto?" opýtal sa.

"Viac ako mesiac cesty."

"To je naozaj dosť," Emberly si len pretrela čelo, "ale ďakujeme za informáciu," rozlúčili sa s ním a ešte chvíľu sa prechádzali mestom.

"Zabudla si na svoje čary?" pozrel na ňu David.

"Nezabudla, ale otázkou je, či som ešte schopná ich používať. Či moja sila týmto častým "premiestňovaním sa" nestratila účinky."

"Pochybujem, že stratila. Ale aj ja sa viem takýmto spôsobom premiestňovať. Skúsim to teda ja," Emberly sa naňho pousmiala. David zavrel oči a luskol prstami. 

"Ono to vyšlo! Výborne! Sme v paláci," potešil sa.

"Prečo by to nemalo vyjsť?" s prekvapením sa opýtala.

"Človek nikdy nevie. Predsa len som prišiel o svoje čary, ale ak som to správne pochopil, keď sme ďaleko od nepriateľov s magickými schopnosťami, tak ich moc vyprchá a čary sú späť," dodal.

"V poriadku. Dáva to zmysel. Teraz sa dostať k cárovi," David jej naznačil, že má zaklopať na dvere pred nimi a tak aj urobila. Len čo sa dvere otvorili, ozval sa hlas.

"Poďte ďalej!" obaja opatrne vstúpili dnu. Nad ich hlavami sa vypínal nádherný luster a ešte krajšie maľby, "nevyzeráte ako naši. Odkiaľ ste?"

"Sme Američania," odpovedal mu David.

"Takže Američania. Čo chcete na cárskej pôde?" cár nenápadne naznačil svojim strážam, aby boli v strehu.

"Ak si dobre spomínam, tak naše krajiny už vyše sto rokov spolupracujú medzi sebou. Nemohli by sme aj my uzavrieť dohodu?"

"Áno, máš pravdu, že medzi sebou spolupracujeme, ale mám obavu, že by ste ma zradili, takže nie," rázne odvetil. 

"Ozaj? Mal som pre vás veľmi zaujímavú ponuku."

"Akú?" cár zbystril.

"Čo by ste povedali na to, že by ste mi len pre seba Konštantínopol aj s celou Osmanskou ríšou?" cára to mierne zarazilo a po chvíli sa ho opýtal.

"Zaujímalo by ma, ako by ste to chceli urobiť?"

"To nechajte na nás. Naozaj to nie je podvod. Viem to zariadiť!"

"Neblázni!" pošepkala mu do ucha Emberly.

"Všetko bude tak, ako má byť," usmial sa na ňu.

"Čo by ste za to chceli? Lebo myslím si, že zadarmo to nebude," David po chvíli krátkeho uvažovania odvetil.

"Máte pravdu. Zadarmo nie. Potrebujem armádu. To je všetko."

"V poriadku. Dám vám dvesto husárov, stopäťdesiat dragúnov, päťdesiat desiatnikov a desať seržantov. Môže byť?"

"To je veľmi slušné!" Davidovi sa radosťou zaleskli oči, "môžem si ich potom nechať, ako svoju stráž?"

"Nevidím v tom problém. Stále ich budem mať viac ako dosť," s pokojom odvetil cár. Po prípravách, ktoré trvali niekoľko dní, vyrazili do Konštantínopolu...