Eclipse de luna [HP Fanfiction]

3. Čo rozprávala Isobel

Isobel vošla do svojho kabinetu, chcela si ho ešte dnes večer troška zútulniť a zajtra ráno sa chcela pustiť do zútulňovania svojich komnát, ktoré mala za druhými dverami kabinetu. Rozmýšľala, ako si zariadi svoj kabinet, keď jej niekto zaklopal na dvere. Isobel si schovala prútik do vrecka na habite a otvorila dvere. Tie zelené oči ju úplne oslepili.

„Dobrý večer, môžeme ďalej?" mračil sa na ňu mladý chlapec, Chlapec-ktorý-prežil-a-prežil.

„Áno, Harry, pán Potter," vykoktala so seba Isobel a nemohla uveriť tomu, ako sa chlapec naozaj veľmi podobá na Jamesa a jeho oči, akoby videla oči Lily. Samozrejme, že chlapca videla ako bábätko, ale ako dospelého ho videla iba v novinách na fotografiách. Isobel odstúpila od dverí a pustila ho dnu spoločne s priateľmi.

„Som Harry Potter, ale to asi viete," predstavil sa slušne chlapec, „a moji priatelia Hermiona Grangerová a Ron Weasley."

„Ja vás všetkých troch poznám," odvetila Isobel a rýchlo vyčarovala ešte dve stoličky, aby sa mohli usadiť. „Čaj?"

Všetci traja pokrútili hlavami. Isobel si sadla za svoj stôl: „Čo môžem pre vás urobiť?"

„Remus a vy?" spýtal sa jej Harry a stále sa na ňu mračil, hľadel na ňu, akoby jej vôbec nedôveroval.

„Remus je, vlastne bol," stále to tak bolelo vysloviť to, že bol, že už tu nie je, „bol môj brat, moje dvojča."

„Remus o vás nikdy nehovoril," zhodnotil Harry. Isobel sa nadýchala a hľadela na jeho priateľov. Obaja počúvali, ale nemiešali sa zatiaľ do rozhovoru. Veľa o nich počula, čítala, veľa jej rozprávali ľudia, s ktorými sa stretla. Bolo toho tak veľa. Mala pocit, akoby ich poznala a pritom ich teraz videla prvýkrát.

„Krátko po škole som odišla do zahraničia," vysvetľovala Isobel, „Remus si myslel, že som odišla, lebo už nedokážem znášať to, čím je. Ale to nebola pravda," vravela smutne. „V skutočnosti som šla do zahraničia, aby som pracovala na svojom výskume."

„Na akom výskume, pani profesorka?" spýtala sa jej Hermiona a uprene na ňu hľadela.

„To čo sa stalo Remusovi otriaslo celou našou rodinou," Isobel vstala zo stoličky, potrebovala sa prechádzať. Chcela im to povedať, vedela, že boli Remusovi priatelia. Vedela aj to, že tieto decká sú inteligentné, odvážne a sú hrdinami vojny. „Otriaslo to aj mnou. Bolo mi ho veľmi ľúto. Mali sme kedysi veľmi pekný vzťah. Ubíjal ma pohľad na to, ako ho to ničí. V tej dobe neexistovalo elixír, ktorý bral posledné roky. A ja som potrebovala niečo zistiť, chcela som ho zachrániť, chcela som ho vyliečiť."

„Chceli ste ho zbaviť vlkolačieho génu?" spýtala sa znova Hermiona.

„ Áno, preto som cestovala po svete, hľadala som iných vlkolakov, samozrejme, že nie v období splnu, lebo vtedy sú nebezpeční. Robila som si rozsiahle výskumy, ale bolo to na nič. Neexistuje liek na vlkolačí gén, nedá sa toho zbaviť a v podstate to už je aj jedno, pretože môj brat tu už nie je a jeho syn vďaka bohu nezdedil tento gén. Práve naopak, zdedil gény svojej mamy, takže je metamorfomág."