Nedotknuteľní 2 - Cesta do pekla

26 Výkriky v tme

Nechávať Sandru osamote bolo priveľmi riskantné. Väčšinu času jej robil spoločnosť Peter, ale aj on potreboval občasnú sprchu a trocha spánku. Keď mohla, striedala ho Nadia. Skúšali v Sandre vyvolať akékoľvek pocity, ale nedarilo sa im. Úspešné neboli ani vyhrážky.

V sobotu večer ju Peter dokonca skúsil znova pobozkať. Nechala ho, aby sa k nej priblížil, neodporovala mu. V tej krátkej chvíli sa jej podarilo vytiahnuť mu z vrecka bundy jej vlastný telefón. Keďže bola zviazaná na stoličke, ukryla ho pod zadkom. Potom Petra silno uhryzla do pery a jeho hromženie si užívala ako malé dieťa lunapark.

Pred polnocou prišla Nadia a poslala ho domov. Jeho krvácajúce ústa nekomentovala, len sa naňho súcitne usmiala a slovne ho podporila.
Celú noc sa nič nedialo, až nasledujúce ráno ju postavili do pozoru nepríjemné vibrácie Farallovej energie. Pohyboval sa v okolí, cítila to. Rýchlo volala Mikimu, aby prišiel. Vysvetlila mu, čo sa deje a medzitým začala stopovať Faralla.

Miki sa ponáhľal. Nemal dobrý pocit z toho, že mešká. Hoci bola nedeľa, na diaľnici bolo plno áut a navyše ho zdržala aj jeho sestra, ktorá vyzvedala, kam sa chystá. Nebolo zvykom, že sa obliekal ako nindža, preto toľko otázok.

Na vidieckej prašnej ceste našťastie nebolo veľa zákrut, takže po chvíli už prechádzal bránou opusteného areálu. Zaparkoval hneď vedľa traktora, ktorý už mal svoje najlepšie roky dávno za sebou. Vlastne, všetko naokolo nieslo stopy času, aj neúprosného počasia.

Vystúpil a náhlil sa vpred, lebo započul čosi hrozivé. Ženský výkrik si razil cestu dierou v stene a potom holým priestranstvom až k ceste. Miki sa rozbehol k polorozpadnutej stodole. Vpadol dnu a pohľad, ktorý sa mu naskytol, ho šokoval. Sandra stála v temnom kúte drevostavby a v dlani zvierala krátky nôž. Jednu ruku si pritláčala k hlave. Na prvý pohľad pripomínala utečenca z psychiatrie. Na opačnej strane stodoly stála Bianka s Tobiasom.

„Čo tu vy dvaja, dočerta, robíte?!" osopil sa na nich.

Bianka v panike ustúpila k vrátam. „Sandra nám poslala správu, že potrebuje pomoc."

„Tak ste prišli a rozviazali ju!" konštatoval zvýšeným hlasom, „došlaka, čo teraz?"

Chvíľu premýšľal, dlaňou si pretieral tvár. Potom k nej pomaly pristúpil a spustil: „Sandra? Sandra, to som ja."

Zdvihla hlavu a nepríčetne vytreštila oči. O kúsok sa posunula a nôž nasmerovala obranne pred seba.

„Zlato, my ti nechceme ublížiť. Čo keby si to odložila?" skúšal prvé, čo mu napadlo.

„Nie, nemôžem... potrebujem nôž. Musí ísť preč," odvetila medzi rýchlymi nádychmi.

Bianka vzala Tobiasa za ruku. „Preboha, čo to trepe?"

„Vôbec netuším," odvetil, „ale pozri na jej oči."

„Buďte ticho!" zahriakol ich Miki a urobil krok vpred.

„Je vo vnútri!" zakvílila a pritlačila si nôž na predlaktie. Pomaly ho ťahala po pokožke, na ktorej jej vystupovala krv. „Nedá sa to vydržať, nech už prestane!" Ďalší rez. Po ňom ďalší a ďalší. Pramienky krvi jej stekali po ruke a dopadali na spráchnivené dosky starej podlahy.

Bianka sa s hrôzou pricapila ku stene. Tobias stál bez pohybu a jeho mŕtvolný vzhľad nijako neovplyvnil Mikiho konanie. Pomaly sa k nej približoval a snažil sa ju rozptýliť slovami. „A čo hovorí? Povedz mi, čo chce."

Odtiahla nôž od tela a pozrela pred seba. Oči sa jej menili z prirodzenej hnedej, cez temnú čiernu, až po zakalenú bielobu. „Hľadá ma. Je vo vnútri... chce sa vrátiť späť." Znova kŕčovito zovrela nôž. „Nesmie sa vrátiť!"